|
|
|
|
Vložil Administrator
|
03.04.2019
____________________
|
Premárnené príležitosti
Tom Conneally (1951-2003) bol jedným z mála ľudí, ktorí sa stretli s Pravým otcom [reverend Son Mjong Mun] ešte predtým, než sa pripojili k Hnutiu zjednotenia. Niektoré časti jeho životného príbehu môžu pôsobiť neuveriteľne, no Tom Conneally nebol človekom, ktorý túžil po pozornosti. Naopak, cítil, že je to skôr niečo, na čo nemôže byť hrdý. Preto treba oceniť jeho ochotu uverejniť svoj príbeh, ktorý sa rozhodol napísať s pomocou svojej manželky Iny.
Poznámka: Text v hranatých zátvorkách predstavuje doplňujúce informácie pre lepšiu zrozumiteľnosť prekladaného textu.
----------
Bolo to pár týždňov pred Vianocami v roku 1959. Naša tretia trieda si pripravovala scénku narodenia Ježiša - Mesiáša a Spasiteľa. Bola to veľmi obľúbená téma našej učiteľky umenia na základnej škole Our Lady of Solace Elementary School. Hovorievala nám: „Keď sa modlíte, pýtajte sa Boha, či sa Ježiš vráti“. Pravdepodobne som si vzal jej slová k srdcu, pretože si jasne pamätám (aj keď som iné veci časom zabudol), že som počul hlas, ktorý mi povedal: „Reverend Mun je Mesiáš.“ [Časti mena Son a Mun sa z kórejčiny do angličtiny prepisujú ako Sun a Moon, čo evokuje slová slnko a mesiac, hoci ich význam je iný - http://is.gd/SunMyungMoon.] Nejako som vedel, že mám tieto slová povedať obecenstvu počas našej scénky - hral som pastiera, ktorý ako prvý príde na javisko, pokľakne a plače za stratenou ovečkou. Hlas mi povedal: „Stačí povedať iba tieto slová - ,Reverend Mun je Mesiáš‘ - a potom sa udejú ďalšie veci. Veci, ktoré by si ako osemročný ešte nemohol pochopiť.“
Moji rodičia boli tvrdo pracujúci írski imigranti. Pre nich bola katolícka výchova ich troch detí neodmysliteľná. Na druhej strane som väčšinu popoludní trávil na uliciach East Bronxu, kde som nasával multikultúrnu zmes írskych a talianskych rodín. V to popoludnie pred vystúpením som sa sánkoval so svojimi priateľmi. Cítil som, že by bolo lepšie zostať doma a pripravovať sa na vystúpenie, ale sneh bol čerstvo napadnutý a taký jemný. Až moja matka ma pred vystúpením vyzdvihla z parku.
Keď sa zdvihla opona, zmocnila sa ma veľká úzkosť. Vôbec som sa necítil sebaisto. Avšak hlas ma uisťoval, že ak poviem tie slová, dostanem dar uzdravovania. Hneď predo mnou v prvom rade sedeli všetci tí dôležití, vážne pôsobiaci kňazi, monsignori a mníšky, ktorých som si vážil, ale aj som sa ich obával. Nado mnou visela obrovská rekvizita mesiaca a teraz som si mal pokľaknúť, plakať za stratenou ovečkou a povedať: „Reverend Mun [mesiac] je Mesiáš.“ Bol som zmätený. Možno to bolo tým, že rovno nado mnou visel mesiac. Celá tá záležitosť s mesiacom mi v tej chvíli nedávala žiaden zmysel. Radšej sa budem pridŕžať pokynov pani učiteľky Moonie (panebože, ďalšie priezvisko s mesiacom), a nie pokynov toho divného hlasu. Keď som odišiel z javiska, cítil som, že som urobil rozhodnutie, ktoré budem ľutovať viac než čokoľvek iné.
Prešlo dvanásť rokov a z malého chlapca sa stal dlhovlasý hipisák holdujúci alkoholu a fajčiaci marihuanu s postojom „nedôveruj ľuďom po tridsiatke“, a ktorý veľmi sympatizoval s Che Guevarom a Mao Ce-tungom. Robil som taxikára v hektických uliciach Manhattanu.
V jedno ráno si ma stopli dvaja orientálci. Jeden z nich hovoril po anglicky a sadol si ku mne dopredu. „Kam to bude?“ spýtal som sa. „Pokračujte po ceste,“ povedal dobre oblečený muž vpredu. Bolo to trochu nezvyčajné, ale možno sú to turisti a chcú si obzrieť mesto. Ale to nebolo všetko. Muž vzadu sa začal zaujímať o môj život viac než ktokoľvek predtým. Čo si myslím o živote, o jeho zmysle. Či verím v existenciu Boha. Čo si myslím o komunizme. Povedal som mu, že sa mi táto ideológia veľmi páči - rovnaké práva pre všetkých, bratstvo všetkých ľudí. Cez pasažiera vpredu, ktorý nám robil tlmočníka, mi povedal, že bol uväznený v komunistickom koncentračnom tábore v Severnej Kórei. Pochyboval som o tom. Po chvíli jazdenia sme zastali neďaleko budovy OSN. Teraz ma ten pasažier vzadu, ktorý sa tak veľmi o mňa zaujímal, požiadal, aby som zaspieval pieseň, ktorá by vyjadrovala moju životnú filozofiu. Tak som zaspieval „I am a Rock“ [Som skala], jednu z mojich obľúbených piesní od Simona a Garfunkela. A ako reakciu na moju pieseň chcel aj on niečo zaspievať. V kórejčine zaspieval pieseň „No Man Is an Island“ [Nikto nie je ostrovom]. Pasažier vpredu mi o ňom povedal, že nikdy nepil alkohol. Obrátil som sa k nemu a neveriacky som na neho zízal. Povedal mi, že je po päťdesiatke, ale mne sa zdal ako dieťa so širokými lícami a veľkým úsmevom - stelesnenie prekypujúceho zdravia a nevinnosti. Niečo na ňom sa mi naozaj páčilo - bol taký úprimný, taký idealistický, nie ako iní turisti alebo podnikatelia, ktorých som stretával a ktorí boli súčasťou „zriadenia“.
Ale na druhej strane ma niečo na ňom rozčuľovalo. Obvinil som ho a jeho generáciu za vojnu vo Vietname. „Nie,“ odpovedal, pričom sa mi pozeral priamo do očí, „ty si za ňu zodpovedný, pretože Boh ťa poveril úlohou.“ Potom mi rozprával o veciach, z ktorých som ostal v nemom úžase. Povedal mi, že moja matka sa v duchovnom svete po všetky tie roky za mňa modlí. Preto sme sa dnes mohli stretnúť. Po všetky tie roky, odkedy som bol povolaný Bohom svedčiť o Mesiášovi. „Spomínaš si na školskú scénku, v ktorej si hral pastierika?“ Nejasne sa mi začali vybavovať niektoré spomienky, akoby jedna moja časť si na ne nemohla spomenúť a druhá časť akoby si nechcela na ne spomenúť.
„Pán je Mesiáš,“ povedal mi pasažier vpredu vážnym hlasom.
Bol som z toho ohromený, no na druhej strane to všetko vyzeralo ako žart a nie veru dobrý. „Ak on je Mesiáš, tak ja som Ján Krstiteľ,” reagoval som na to. Snažil som sa trochu odľahčiť atmosféru, no namiesto toho som sa cítil čím ďalej tým nervóznejší.
„Poď som mnou,“ povedal mi ten vzadu naliehavo. „Zoznámim ťa so svojou manželkou a deťmi.“ Navrhol mi, či by som nechcel byť jeho šoférom, a tak mu pomôcť v jeho misii. „Nechcem byť tvojím rikšom,“ nahnevane som mu odpovedal. „Najprv mi povieš o mojej vznešenej úlohe a teraz chceš, aby som ti robil šoféra. A okrem toho,“ oboril som sa na toho vpredu, „prečo ho voláš Pán? Všetci sme si rovní, nie sú žiadni páni a otroci!“ Pochytil ma amok. Vystrel som pravicu a urobil som nacistický pozdrav. „Heil Hitler,“ zakričal som, „Sieg Heil Pánovej rase!“
„Mal by si sa pomodliť,“ reagoval nato „Pán“. „Okolo teba je veľa zlých duchov.“ Uvedomil som si, že som sa nechal príliš uniesť svojimi emóciami, a tak som začal hovoriť slová, ktorým ma učili a ktoré som si niekedy hovoril. „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ Potom sa pomodlil „Pán“ a bola to neskutočná modlitba. Aj keď som ničomu nerozumel, znela veľmi intenzívne, vychádzajúca priamo zo srdca. Keď sa pomodlil, vo vnútri som pocítil pokoj. Akoby som bol zbavený svojho predchádzajúceho hnevu. Avšak nechcel som ísť s nimi, pretože som ich takmer nepoznal, aj keď oni boli zrejme veľmi dobre informovaní o mojej minulosti. Objavil sa vo mne ďalší pocit podozrenia. Čo keď sú zo CIA a po celý ten čas ma sledovali?
„Ak dnes nepôjdeš s nami, pripojíš sa k nám neskôr. Avšak budeš musieť zaplatiť veľa odškodnenia. A tvoj otec zatiaľ umrie.“ Takto mi prorokoval pasažier-mesiáš predtým, než som ich vysadil. Povedali mi, aby som na nich počkal, zakiaľ nevybavia nejaké záležitosti. Ako som tam tak čakal a rozmýšľal, čo bude ďalej, prišla veľmi atraktívna žena a spýtala sa ma, či ju môžem odviezť. Akoby som precitol z divného sna, pretrel som si oči. Vitaj späť do života, povedal som si, so skutočnými ľuďmi a skutočnou prácou! A ako tomu bolo vtedy, keď som bol dieťaťom, opäť som premárnil túto príležitosť, aby som to neskôr ľutoval. Stále som nechápal „skutočnú“ hru života a ako som ju mal hrať.
Prešlo päť rokov. Bolo 17. septembra 1976. Pracoval som v Santa Fe, Nové Mexiko, pre vrtnú spoločnosť. Celý deň sme robili vrt do vyprahnutej pôdy. Keďže sám som bol vyprahnutý, zašiel som do svojho obľúbeného baru na drink alebo dva. Nanešťastie môj výplatný šek ešte nebol preplatený a vo vrecku som mal iba pár drobných. Bol som rád, že mám prácu za sebou, avšak čo budem robiť bez peňazí? Ako som sa tak opieral o barový pult, uvidel som vojsť niekoľko dievčat, ktoré začali predávať kvety. Keď som po čase vyšiel von, na rohu stálo jedno malé japonské „kvetinové“ dievča, ktoré sa usmievalo na okoloidúcich a v ruke držalo kyticu kvetov.
Zo zvedavosti som sa jej spýtal: „Načo predávate tieto kvety?“ „Nuž,“ odpovedala s intenzívnejším úsmevom, „organizujeme podujatie. Zajtra bude vo Washingtone DC veľké zhromaždenie, na ktorom prehovorí reverend Mun. Počul si už o ňom?“ Pokýval som hlavou, že nie. Naklonila sa ku mne bližšie, pričom sa stále usmievala a ponúkala kvety. „Nuž,“ pokračovala po chvíli, „on ale musel o tebe počuť. Ty si ten, ktorý pred pár rokmi stretol reverenda Muna v taxíku. Bolo mi povedané, že ťa tu dnes stretnem. Počúvaj,“ povedala hlbším hlasom, „bolo mi tiež povedané, že by si mal ísť s nami do Washingtonu. Je to iba hodinka jazdy do Albuquerque. Odtiaľ pôjdeme lietadlom. Ak nemôžeš ísť, mal by si aspoň niečím prispieť. Ak nepôjdeš,“ hovorila veľmi zreteľne, akoby dávala váhu každému slovu, „tvoj otec umrie.“
Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Bol som šokovaný a taktiež ohromený týmto reverendom Munom, ktorého som, ako som si na to teraz spomenul, stretol pred pár rokmi v taxíku. Ale ako vie, že žijem práve tu? No na druhej strane ten tlak ísť do Washingtonu alebo prispieť nejakými peniazmi... Pôsobilo to veľmi zvláštne, až hrozivo. Vo vrecku som mal iba pár drobných a ešte výplatný šek. Potreboval som ho. No na druhej strane to znelo lákavo cez víkend precestovať pol krajiny a byť súčasťou udalosti, ktorú označovali ako „príležitosť na tvoje znovuzrodenie“.
„Keďže je to do Albuquerque jedna hodina jazdy, môžem fajčiť v dodávke?“ spýtal som sa dievčiny. „Vieš, som zvyknutý fajčiť.“ Povedala mi, že nemôžem fajčiť. Jazýček váh medzi rozhodnutím ísť alebo nie sa výrazne posunul smerom k rozhodnutiu nejsť.
Všimol som si približujúcu sa dodávku a japonské dievča mi povedalo: „Musíš sa rozhodnúť teraz.“ K jej veľkému sklamaniu som jej vysvetlil svoje dôvody. Keď dodávka odišla, stál som tam a premýšľal som o nej a o iných zvláštnych stretnutiach, ktoré sa mi stali predtým. Jedno z nich sa týkalo Josephine, ktorú som stretol v tom istom bare. Povedala mi, že v nejakom hnutí študuje nejaké princípy a že ľudia z toho hnutia jej povedali, že niekto írskeho pôvodu žije v Novom Mexiku a ten niekto predtým v New Yorku stretol v taxíku zakladateľa ich hnutia. Zavolal som na jedného barového priateľa: „Hej, Fitzpatrick, niekto známy ťa hľadá.“ No nakoniec vysvitlo, že to hovorila o mne. Čo bolo na mne také výnimočné? Prečo sa ľudia, ktorých som nikdy nevidel, tak horlivo snažia, aby som sa k nim pripojil? Napríklad tí, ktorých som stretol počas voľna na konci leta a ktorí tiež zháňali financie na udalosť vo Washingtone. Sedel som v parku na lavičke, keď nečakane prišla dodávka a vystúpilo z nej osem ľudí. Navliekli na seba dlhé ozdobené kostýmy a potom sa zoradili za seba vytvoriac akoby obrovskú húsenicu. „Roztomilé,“ pomyslel som si. Motali sa takto sem a tam a na moje prekvapenie sa priblížili aj ku mne. Spýtali sa ma, či sa nechcem k nim pripojiť. Neskôr vysvitlo, že predávali kvety. Kvety, húsenica a nejaká dôležitá udalosť vo Washingtone... Realita však bola taká, že som stále nemal preplatený výplatný šek a celý víkend bol predo mnou.
Po víkende mi zavolala moja sestra. Povedala mi, že otec je v kóme. Okamžite som odišiel domov. Po 21 dňoch, 10. októbra, umrel. Teraz, keď som bol bez oboch rodičov, premohli ma pocity veľkého smútku a osamelosti. Bol som späť v rodnom meste. Začal som opäť chodiť do kostola Our Lady of Solace. Taktiež som začal čítať Bibliu. Tieto duchovné aktivity boli nanešťastie zatienené mojím zlozvykom pitia a fajčenia. Vo dne modlitby, v noci bary. Bol som vnútorne rozorvaný. Tento pretrvávajúci rozpor ma dovádzal do šialenstva. Počas jedného zvlášť intenzívneho popoludnia som si v Biblii prečítal citát, v ktorom bolo uvedené, že sa diabol plazil na svojom bruchu ako červ.
Vyšiel som na strechu nášho domu. Ľahol som si na brucho a cítil som sa ako červ plaziaci sa v bahne vín a hanby. Spýtal som sa sám seba: „Vráti sa Mesiáš?“ Vo svojej mysli som začul odpoveď: „Mesiáš je tu. Je to Son Mjong Mun [po anglicky napísané ako Sun Myung Moon].“ Sun [slnko] a Moon [mesiac] mi bolo jasné, ale čo znamenalo to stredné meno? To znelo ako mung, druh fazule. „Kde ho môžem stretnúť?“ skúšal som ďalej. „Na 4 West 43rd Street,“ prišla okamžitá odpoveď. [Na 4 West 43rd Street sa stále nachádza sídlo Hnutia zjednotenia v USA.] Keďže som robil taxikára mnoho rokov, vedel som takmer presne, kde to je. Odrazu som pocítil milosť, ktorá mnou prechádzala. Postavil som sa a pozrel som sa smerom k Manhattanu. V tej chvíli slnko zažiarilo spomedzi oblakov a nad mestom vytvorilo nádherný vejár lúčov. Opäť som počul hlas: „Toto je mesto môjho kráľovstva!“ Spomenul som si na ďalší citát z Biblie: „Kto bude na streche, nech nezostupuje vziať si niečo z domu,“ [Mt 24,17] no ja som šiel späť do bytu svojich rodičov, aby som sa osprchoval. Chcel som sa očistiť a takto urobiť nový začiatok.
Po otcovej smrti som sa vážnejšie zamýšľal nad životom - o tom na zemi i „tam hore“. Cítil som, že môj otec trpí v duchovnom svete a že ja som ten, ktorý mu môže pomôcť. Rozhodol som sa prestať fajčiť. Jedného dňa som šiel do parku v East Bronxe, kde som sa ako dieťa hrával a sánkoval. Bol tam bútľavý strom, do ktorého som sa schovával. Obaja sme boli vo vnútri prázdni - strom i ja. Modlil som sa k Bohu: „Pomôž mi, prosím, prinavrátiť sa späť k životu.“ V tom strome som nechal posledný balíček cigariet. Taktiež som sa začal postiť. Od narodenín mojej matky (4. december) až po dátum jej úmrtia (12. január), čo bolo presne 40 dní. Keď som si čítal Bibliu, veľmi na mňa zapôsobil život Jána Krstiteľa. Žil na kobylkách a mede veľmi dlhý čas. Po prečítaní si informácií o pôste som sa rozhodol žiť iba na mede a citrónovej šťave. A samozrejme na vode. Taktiež som často chodil do botanickej záhrady. V hektickej a často aj brutálnej džungli Bronxu to bola oáza pokoja. V blízkosti malej lesnatej časti som objavil altánok. Dvanásť stĺpov podopieralo striešku. Vyzeralo to ako malý chrám - Trojica spojená s dvanástimi učeníkmi Ježiša. Často som sa modlieval na kamennej dlažbe a cítil som sa prepojený nielen s Jánom Krstiteľom, ale aj s Františkom z Assisi. Niekedy trochu snežilo, pretože sa blížila zima. Príroda bola taká čistá, predovšetkým tie jasné a biele snehové vločky - jedinečné kryštálové výtvory.
Prešli dva týždne. Bolo 17. decembra. Prišiel som na železničnú stanicu Penn Station, aby som si v meste vyzdvihol niekoľko kópií úmrtných listov mojich rodičov. Nečakane ma oslovila mladá žena. „Veríš v Boha?“ bola jej otázka, ktorú som nečakal. Samozrejme som pochopil, že to mal byť začiatok dlhšieho rozhovoru, tak sme išli do blízkej kaviarne. Predstavila sa ako Vina Lopez a povedala, že patrí do kresťanskej cirkvi, ktorá je prenasledovaná. Bol som v úžase. Čo za cirkev môže byť v súčasnosti prenasledovaná?
Pozvala ma k nim na 4 West 43rd Street. Bol som ohromený tým, ako sa členovia tejto cirkvi k sebe správali. Oslovovali sa ako bratia a sestry a nebolo to formálne. Ducha spolupatričnosti som zažil hlavne počas jedného z tzv. medzinárodných večerov, keď spievali, hovorili svoje životné príbehy a počúvali príhovory. Začal som študovať niečo, čo nazývali „Princíp“. Malo mi to pomôcť lepšie pochopiť Bibliu, čo bol aj hlavný dôvod, prečo som sem prišiel s Vinou.
Na Štedrý deň ma Vina pozvala pozrieť si film o zakladateľovi ich hnutia, reverendovi Munovi. Povedala, že je to prvá prezentácia o udalosti pri Washington Monumente z 18. septembra. Bolo to veľmi pôsobivé a rozhodol som sa ísť na 3-dňový seminár.
Miestom seminára bol krásny bývalý katolícky seminár v Barrytowne. Cítil som sa, akoby som sa vrátil k svojim duchovným koreňom. Bol som obklopený kamennými svätcami a taktiež živými svätcami - „bratmi a sestrami“. Prechádzky v krásnej prírode, prednášky Princípu, modlitby - tri dni ubehli veľmi rýchlo. Bol som uprostred svojho pôstu a niektorí boli zvedaví, o čo ide. Keď ma Vina viezla späť, tiež to chcela vedieť. Vysvetlil som jej, že je to podmienka za môjho otca v duchovnom svete. Povedala mi, že toto nie je čas na postenie sa. Neskôr ma požiadala, aby som svoj pôst ukončil na 4 West 43rd Street, čo som aj urobil po skončení 40 dní pôstu. Vina ma presvedčila, aby som pôst venoval na vyšší účel, nielen za člena svojej rodiny.
Po seminári v Barrytowne som prečítal celý Boží princíp. Vina ma pozvala, aby som si vypočul reverenda Muna, ktorý bude hovoriť v Belvedere. Téma príhovoru bola „Komu patrím?“. Presne si pamätám, ako som cítil, že je to všetko pravda. Byť v pozícii medzi Bohom a Satanom, a utrpenie, ktoré pochádza z tohto vnútorného zápasu. Dovtedy som mal bradu, no po príhovore som si ju oholil. Definitívne som prestal fajčiť a takto som začal odznova život viery prekročiac svoje obmedzenia a pokúšania.
Potom som absolvoval sériu ďalších seminárov. Najprv som začal 7-dňovým seminárom a ten sa predĺžil na 21-dňový seminár. Počas prvej nedele opäť hovoril reverend Mun. Hovoril o niekom, ktorého pred rokmi stretol v taxíku v Manhattane. Bol som taxikárom, tak som sa vedel vcítiť do príbehu. Reverend Mun svoj príhovor ukončil slovami: „Som šťastný, že tento mladý muž je dnes medzi nami.“
Po príhovore bol každý zvedavý, koho tým myslel, kto bol tým záhadným taxikárom. „Bol si niekedy taxikárom?“ bola často opakovaná otázka. Teoreticky som to mohol byť aj ja, ale na nič som si nespomínal. V noci som sa modlil: „Bože, prosím, obnov mi spomienky.“ A postupne sa mi začali vybavovať dlho zabudnuté situácie, ktoré ma priviedli k záveru, že som to bol naozaj ja, kto vtedy stretol reverenda Muna. Bol som šokovaný. Čo mám v hlave slamu? Ako som mohol zabudnúť na niečo také dôležité?
Ale stále tu bola kľúčová otázka, či je reverend Mun naozaj Mesiášom alebo nie. Počas druhej nedele seminára reverend Mun verejne hovoril o veciach, ktoré som urobil v minulosti, o mojich hriechoch. Nepovedal moje meno, ale vedel som, že všetko je to pravda, pretože iba ja som mohol vedieť tieto veci. Taktiež hovoril o osobách v pozícii Jána Krstiteľa a o Eliášovi z hľadiska prozreteľnosti, pričom povedal, že v Anglicku žil človek, ktorého syn dostal úlohu svedčiť o ňom, a že táto osoba je tu dnes s nami. Ako to hovoril, pozeral sa mojím smerom. Ja som sa obzrel, pretože som sa domnieval, že ide o niekoho za mnou. Jednoducho som si nevedel predstaviť, že by som mohol byť tou osobou v pozícii Jána Krstiteľa. Bolo toho priveľa, aby som si to pripustil, a navyše som iba nedávno začal nový život.
Trvalo to nejaký čas, kým som došiel k záveru, že to všetko bola pravda, od začiatku do konca. Reverend Mun je Mesiášom, mojím otcom, a ja som zlyhal hlásiť sa k nemu na samom začiatku. Zamyslel som sa nad svojím životom - od detstva po súčasnosť. Ako som vždy premárnil príležitosť, keď mi Boh neustále dával možnosť byť súčasťou Jeho prozreteľnosti. Jasne som si uvedomil, ako pracoval s mojimi predkami, aby sa vytvoril základ pre prichádzajúceho Mesiáša. A ako ja, konečné ovocie stromu tejto rodovej línie, som nedozrel úplne. V jednej zo svojich modlitieb som si predsavzal, že napíšem svedectvo o svojom živote ako varovanie pre tých, ktorými otriasajú vonkajšie okolnosti, pričom strácajú cieľ svojej cesty viery.
Dodatok manželky Toma Conneallyho
Môj manžel a ja sme sa v januári 1989 zúčastnili na požehnaní manželstva 1275 párov v Kórei. Po tom, ako sme si boli odporučení, aby sme sa stali manželmi, Tom mi povedal svoj životný príbeh, aby som sa mohla rozhodnúť, či sa chcem zosobášiť s človekom s takou ťažkou minulosťou. Najprv som si myslela, že žartuje, alebo že chce na mňa zapôsobiť. Ako roky plynuli, zisťovala som, že jeho príbeh bol pravdivý.
Niečo je na zázrakoch a zjaveniach, ktoré robia náš život výnimočným. Akoby Boh a duchovný svet boli filmári a my hlavnými hercami. Domnievam sa, že každý z nás má svoj výnimočný príbeh. Pre mňa je však dôležité nie to, čo sa stalo v minulosti, ale čo chceme urobiť v súčasnosti, presnejšie odteraz ďalej. - Ina Conneally
----------
Zdroj:
A True Encounter with Father – Part 1
A True Encounter with Father – Part 2
|
____________________
Zmenené ( 03.04.2019 )
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Na zamyslenie |
Odkaz lásky
Ježiš sa narodil, aby vytvoril svet lásky, nie aby bol ukrižovaný. Jeho túžba sa konečne napĺňa. Nech je tento odkaz lásky inšpiráciou pre každého z nás.
www.odkazlasky.sk |
|
|
