spacer
Federácia rodín za svetový mier

Federácia rodín za svetový mier
Rodina národov žijúcich v mieri môže vzniknúť jedine z národov rodín žijúcich v mieri.
- Rev. Son Mjong Mun

spacer
spacer
FEDERÁCIA RODÍN ZA SVETOVÝ MIER JE MEDZINÁRODNÉ ZDRUŽENIE RODÍN USILUJÚCE SA O ZREALIZOVANIE IDEÁLU PRAVEJ LÁSKY A VYTVORENIE SVETA MIERU A JEDNOTY PRE VŠETKÝCH ĽUDÍ.
spacer
Prihlásenie
Užívateľské meno

Heslo

Bezpečnostný kód
Bezpečnostný kód
Opíšte bezpečnostný kód
(Pozor: malé/VEĽKÉ písmo)

Zapamätať heslo
Zabudol/dla som heslo.
Zaregistrovať sa.
Návštevníci online
Hostia: 232
Štatistika
Počet návštev: 10641555
Hlavné menu
Vitajte
O portáli FFWP
Odporučiť stránku
Domovská stránka
Pridať k obľúbeným
Kontakt
O Federácii rodín
Vznik
Ciele
Stanovy
Aktivity
Osveta FFWP
Požehnanie manželstva
Dohodnuté manželstvá
Boží Princíp
Mierové posolstvá
Štyri veľké oblasti srdca
Význam manželstva
Manželstvo, rodina a spoločnosť
Rodina, manželstvo a rodičovstvo
Zásady šťastného rodinného života
Pravá spoločnosť
Historické rodiny
Ježišovo počatie
Homosexualita
Homosexuální styl
Zakladatelia FFWP
Zjavenia
Životopis
Úmrtie reverenda Muna
Hľadanie strateného mieru
Prejavy
Rodisko
Info projekty
Duchovný svet
Rodina a spoločnosť
Kórea

 
Vitajte arrow Prehľad

Môj čas s Pravým otcom v pracovnom tábore v Hungname PDF Tlač E-mail
Vložil Administrator   
21.03.2017
____________________
Môj čas s Pravým otcom v pracovnom tábore v Hungname

Džong Hwa Pak

Poznámka: Text v hranatých zátvorkách predstavuje doplňujúce informácie pre lepšiu zrozumiteľnosť prekladaného textu.

Pán Džong Hwa Pak prvýkrát stretol Pravého otca [reverend Son Mjong Mun], keď boli väzňami v pracovnom tábore v Hungname v Severnej Kórei. Pán Pak bol tou osobou, ktorej Pravý otec po oslobodení väzenia v roku 1950 pomohol odísť na juh - mal zlomenú nohu a Pravý otec ho tlačil na bicykli. [Hľadanie strateného mieru, 2013, s. 127] Pán Pak počas svojho života opustil cirkev [Cirkev zjednotenia] a neskôr sa vrátil, čo sa stalo niekoľkokrát. Tak či onak, pán Pak bol jedným z prvých ľudí, ktorí nasledovali Pravého otca na základe zjavenia z duchovného sveta. Napriek jeho zaváhaniam bol pokornou a pripravenou osobou. Toto jeho svedectvo poskytuje podrobnejšie informácie o ranom období života Pravého otca.

----------

Narodil som sa v siedmy deň dvanásteho mesiaca (podľa lunárneho kalendára) v roku 1913. Mal som jednu staršiu sestru a dve mladšie. Žili sme na dedine blízko Pchjongjangu. Študoval som na kresťanskej strednej škole Songšil v Pchjongjangu a neskôr na odbornej vyššej škole Šinkjung v Mandžusku. Môj otec bol zámožným statkárom. Oženil som sa, keď som mal štrnásť rokov (podľa kórejského počítania). Moja manželka mala devätnásť rokov. Bol som jediným synom a vtedy bolo zvykom, že sa syn ožení v mladom veku, aby starí rodičia mohli zažiť deti svojho vnuka skôr, než umrú. Moje prvé dieťa sa narodilo, keď som mal osemnásť rokov. Narodila sa mi jedna dcéra a štyria synovia.

Keď som skončil odbornú školu, dostal som prácu v elektrikárskej firme. Neskôr som bol povolaný do japonskej armády ako podporučík [Kórea bola vtedy okupovaná Japonskom]. V auguste 1945, keď bola Kórea oslobodená, krajina bola v zmätku. V tom čase som bol špeciálnym policajtom na vlakovej stanici v Pchjongjangu a kontroloval som zbrane prichádzajúce z Mandžuska. V januári 1947 sa moja skupina dostala pod kontrolu Ministerstva vnútra Severnej Kórey. V decembri som bol vymenovaný za kapitána vojenskej polície v meste Hedžu, provincia Hwanghe. Krátko nato som bol povýšený na podplukovníka a stal som sa veliteľom v meste Sariwon, provincia Hwanghe. V tom čase komunisti preverovali vysokých vojenských dôstojníkov. Domnievam sa, že som bol vedený ako kresťan (kvôli mojej škole) a ako syn bohatého človeka.

V januári 1948 bol zatknutý pán Ho Džung, kapitán vojenskej polície v meste Sinmag, za pomoc juhokórejskému obchodníkovi dostať svoj tovar na juh (hranica vtedy ešte nebola uzavretá). Bol som tiež zatknutý, pretože vojenská polícia v Sinmage podliehala môjmu veleniu. Kapitán Ho Džung bol odsúdený na desať rokov väzenia, ja na tri roky. Bol som odsúdený nielen za nezvládanie velenia, ale taktiež za neuposlúchnutie rozkazu (moji podriadení sa dostali do potýčok v blízkosti 38. rovnobežky bez vyčkania na príkazy zhora) a za „neuspokojivé“ vykonávanie práce. Keď sa v roku 1948 stal Kim Ir-sen prezidentom novovytvorenej Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, všetky rozsudky boli skrátené na polovicu. Takže môj trest bol skrátený na osemnásť mesiacov. Trest Pravého otca bol skrátený z piatich na tri roky.

Denný režim vo väzení v Hungname

Špeciálny väzenský tábor v Hungname bol peklom. Bolo tam okolo 1500 väzňov. Keď som sa tam dostal, mal som tridsaťsedem rokov (podľa kórejského počítania) a bol som v dobrom zdravotnom stave. Po jednom týždni som zoslabol a po dvoch týždňoch som bol malátny. Moje ruky krvácali v dôsledku plnenia vriec hnojivom a moje chodidlá krvácali, pretože som nemal obuv.

V miestnosti bývalo 40 väzňov. Každá miestnosť mala rozlohu šesť krát šesť metrov. Spali sme natlačení ako sardinky. Robili sme rôzne práce - plnenie hnojiva, nosenie vriec, kovovýroba. Najľahšia práca bola v kantíne. Ako jedlo sme mávali čapgok (uvarené zrno) a polievku z mijok (hnedé morské riasy). Mijok boli surové. Každé ráno bol nástup a kontrola väzňov. Potom sme šli na miesto, kde sme pracovali osem hodín denne. Keď sme sa po práci vrátili po štvorkilometrovej chôdzi do barakov, bol som taký hladný, že som nemohol spať. V Kórei máme, vzhľadom na našu históriu, príslovie - keď umrú rodičia, je to smutné, keď umrie manžel/manželka a deti, je to smutné, ale najhoršie je byť hladným.

Jedenkrát do mesiaca sme mali povolené návštevy. Zvyčajne priniesli misukaru (ryžovú múku), pretože nejaký čas vydrží. Keď jeden z väzňov v našom baraku nejakú dostal, nemohol som spať, pretože som vedel, že tam je. Často som uvažoval, že niekomu ukradnem misukaru. Potom som si pomyslel: „Som predstaviteľ spoločnosti, ako môžem na niečo takéto pomyslieť?“ Na obed sme sa zoradili a väzni dostávali po jednej reďkovke. Jedlo bolo to isté, iba veľkosť reďkoviek bola rôzna. Keď som videl, že niekto má väčšiu reďkovku, cítil som obrovskú bolesť, pretože som bol hladný. Po celý deň som na to nemohol prestať myslieť.

Každá pracovná skupina musela za deň naplniť 1200 až 1500 vriec. Desať dní som pracoval pod Nam Su Kimom, ktorý bol vedúcim skupiny. Nikdy predtým som takto manuálne nepracoval, tak mi pán Kim pridelil držanie vriec, zakiaľ ich dvaja ďalší lopatou nenaplnia hnojivom. Nedokázal som toto robiť poriadne, tak mi pridelil uväzovanie vriec. Ani toto som nezvládal.

V jeden deň sa na mňa pozeral nejaký mladý muž a potom mi začal pomáhať. Keď si urobil svoju prácu, pomohol mi dokončiť moju. Za desať dní som sa naučil viazať vrecia. V tom čase sme sa veľmi nerozprávali, avšak pri ňom som cítil, že si rozumieme aj bez rozprávania. Takto som sa stretol s Pravým otcom. 1500 väzňov bolo rozdelených na skupiny po desať. Každá skupina mala vedúceho, ktorého prácou bolo, aby zvyšní deviati pracovali. Desať skupín tvorilo jednotku, ktorá mala tiež vedúceho. Tento vedúci nemusel pracovať. Iba dozeral na ostatných. Pätnásť jednotiek spolu malo hlavného vedúceho. V tom čase tomuto vedúcemu skončil trest a bol prepustený. V jeden deň si ma, väzňa 919, zavolal riaditeľ väznice.

Riaditeľ ma požiadal, aby som zaujal miesto prepusteného vedúceho. Zdráhal som sa to prijať, pretože som myslel na toho mladého muža [Pravý otec], ktorý mi pomáhal, a požiadal som riaditeľa, aby mi dal dva dni na rozmyslenie. V nasledujúci deň som hovoril s tým mladým mužom a spýtal som sa ho, či mám prijať toto miesto alebo nie. Odpovedal mi: „Za tým je zvláštny význam, takže to prijmi.“

Na druhý deň som riaditeľovi povedal, že to prijímam. Na rannom nástupe som bol predstavený všetkým väzňom. Riaditeľ im nariadil, aby ma poslúchali tak, ako poslúchajú jeho.

Zjavenie

Tej noci som nemohol spať. Zjavil sa mi nejaký starý muž v bielom tradičnom kórejskom odeve. Zatriasol mnou: „Džung Hwa, Džung Hwa. Vieš, kto je ten muž, ktorý ti pomáhal v tie dni?“ Povedal som, že neviem. Potom mi starý muž jasne povedal: „Ten mladý muž je tým, ktorého si hľadal od svojho detstva. On je Mesiáš.” (Ako dieťa som bol pokrstený a bol som diakonom v cirkvi Somunbak v Pchjongjangu.)

„Ježiš povedal, čo hľadíte na mňa? Prídem, ako som odišiel. Ten muž je on,“ povedal starý muž. Dve noci som nemohol spať. „Ak je on navráteným Pánom, prečo je potom v tomto tábore?“ Čudoval som sa. Nemohol som to pochopiť.

Po dvoch dňoch odvtedy, čo som sa stal vedúcim všetkých väzňov, som začal s nimi opäť pracovať. Dôvod bol, že som chcel byť spolu s tým mladým mužom a pozorovať ho. Všetka moja pozornosť sa sústredila na neho, pozoroval som ho a počúval som ho, keď niečo povedal.

Keď mal riaditeľ tábora na rannom zhromaždení príhovor k všetkým väzňom, posadil som sa za tohto mladého muža. On sa otočil a povedal mi: „Džung Hwa, pred dvomi dňami si mal sen, je tak?“ Bol som šokovaný. Spomínam si na tú chvíľu veľmi dobre. Odvtedy sa veľa udialo, ale vtedy som mu jasne povedal: „Ty si Mesiáš.”

Ako vedúci som mal právo prideľovať prácu. Taktiež som sa mal starať o to, aby ľudia neutiekli. Už som nemusel robiť manuálnu prácu a chcel som dať Pravému otcovi ľahšiu prácu, aby som mohol byť v jeho blízkosti. Ale on odmietol hovoriac: „Nedostal som sa sem preto, lebo som vinný, ale aby som naplnil svoju misiu.” Neustále som ho žiadal, aby robil ľahšiu prácu, aby som sa mohol s ním rozprávať. Nakoniec privolil. Doobeda dokončil prácu, aby sme sa mohli poobede rozprávať. Najprv mi rozprával o zlyhaní Jána Krstiteľa, no ja som s tým nesúhlasil. Čo povedal, ma nahnevalo. „Prečo by zlyhal?“ protestoval som. „V Biblii sa uvádza, že keď pokrstil Ježiša, tak zostúpila holubica a on svedčil.”

Tej noci som nemohol spať. Bolelo ma celé telo. Taktiež sa mi zjavil ten starý muž a povedal: „Bolesti máš preto, lebo ho nenasleduješ.”

Na druhý deň som povedal Pravému otcovi: „Odovzdávam sa ti.“ Usmial sa a povedal: „Samozrejme, musíš tak urobiť, aby si mal v budúcnosti veľa šťastia.“

V jeden deň som opäť protestoval, keď mi rozprával o súkromnom živote Ježiša a o kríži. Jasne si na to spomínam. Pravý otec mi hovoril o Márii a Ježišovi na svadobnej hostine, keď Ježiš povedal: „Čo mňa a teba do toho, žena?“ Snažil sa, aby som to pochopil. Avšak ja som mal zafixovanú kresťanskú predstavu. Veľmi som sa nahneval a povedal som „O čom to hovoríš?“ a odišiel som preč.

Tej noci som opäť nemohol spať. Mal som veľké bolesti, nielen v tele, ale i na duši. Na druhý deň som sa mu ospravedlnil a prisahal som: „Nikdy ťa neopustím. Budem ťa počúvať a nasledovať čokoľvek, čo povieš.“ Tej noci sa mi zjavil starý muž a povedal: „Odteraz ho nasleduj. Nikdy o ňom nepochybuj.“ Potom som sa cítil lepšie.

Bol som o sedem rokov starší ako Pravý otec, ale po tomto som ho oslovoval songsengnim (učiteľ) a on ma oslovoval Džung Hwa-ja, akoby oslovoval svojho syna.

Nasledovníci Pravého otca v tábore

Mnohí ľudia vo väzenskom tábore mali vízie a sny a nasledovali Pravého otca. Požiadal som vedúcich pätnástich skupín pracovať spoločne, aby nasledovali Pravého otca. Jedným z učeníkov bol Won Dok Kim. Ukončil japonskú vojenskú akadémiu a v severokórejskej armáde bol majorom. Bol jedným z inteligencie. Pracoval ako špeciálny tajomník pre vysokého dôstojníka, generála Mu Džonga.

Keď bol generál Mu Džong na návšteve Číny, severokórejská spravodajská služba zistila, že major Kim, ktorý nebol komunistom, mal kontakty s juhokórejskými činiteľmi. Bol odsúdený na smrť a v Hungname čakal na vykonanie trestu.

Jednej noci sa mu vo sne zjavil starý muž a viedol ho k veľkému schodisku. Vyšli nahor a tam na tróne sedel muž. Svetlo bolo také silné, že nemohol pozrieť na mužovu tvár. V porovnaní s mužom na tróne sa cítil bezvýznamne.

Keď sa prebudil, čudoval sa, čo to má všetko znamenať. Na druhý deň sa mu zjavil jeho zosnulý otec a opakovalo sa to isté. Teraz však mohol vidieť mužovu tvár. Jeho otec mu povedal: „Ak budeš nasledovať tohto muža a zostaneš s ním, neumrieš.“

Len čo to jeho otec povedal, prebudil sa. Bol ešte zvedavejší na toho muža z vrchu schodiska. Po niekoľkých dňoch pol premiestnený do inej cely. Medzi štyridsiatimi väzňami spoznal v jednom mladom väzňovi toho muža zo sna. Bol prekvapený a zvedavý, avšak niekoľko dní mladého muža iba pozoroval. Nakoniec hovoril s Pravým otcom a stal sa jeho nasledovníkom.

Pravý otec povedal Won Dok Kimovi, že nebude popravený. „Netráp sa tým,“ povedal Pravý otec.

Neskôr, keď sa generál Mu Džong vrátil z Číny, prihovoril sa za svojho tajomníka. Na základe toho bol trest pána Kima zmenený na päť rokov väzenia.

Onedlho mal byť pán Kim presunutý do väzenského tábora pri neďalekom meste Bongung. Pravý otec povedal: „Ak je to možné, nechoď tam.“ Avšak pán Kim tam bol presunutý. V tom čase vypukla vojna. Dozorcovia začali popravovať všetkých väzňov. Tesne predtým, ako mal nastúpiť do nákladiaka, aby bol odvezený na popravu, začalo sa bombardovanie tábora. Nakoniec sa Won Dok Kimovi podarilo utiecť a dostať sa do Pusanu [Južná Kórea], kde pracoval v policajnej centrále ako inšpektor. Jeho dom sa stal naším centrom. Pravý otec tam chvíľu pobudol. Neskôr sa pán Kim presťahoval do Soulu, pretože po prímerí sa tam vláda vrátila. Keď bola naša cirkev prenasledovaná, pomohol nám ako vládny úradník.

Ďalším učeníkom bol Rev. Džin Su Kim. Mal doktorát z americkej univerzity a bol predsedom severokórejskej kresťanskej asociácie Five Providence. Aj keď ho Pravý otec varoval, tiež bol presunutý do tábora v Bongungu spolu s Won Dok Kimom. Bol tam popravený. Ďalším učeníkom bol Rong Bin Mun. Bol prepustený z Hungnamu a zostal s Pravým otcom štyridsať dní v Pchjongjangu. Avšak neodišiel zo Severnej Kórey. Nevieme, čo sa s ním stalo.

Bolo nás spolu dvanásť alebo trinásť učeníkov Pravého otca v Hungname. Z ostatných si pamätám Čun Šik Ronga, ktorý bol zabitý. Potom Nam Son Kima, jedného z vedúcich skupín, ktorý bol pravdepodobne zabitý. Tiež Jon Ok Kima a Mjong Hwan Paka. Neviem, čo sa s nimi stalo.

Ako som už spomínal, väzni v pracovnom tábore Hungnam mohli mať návštevu jedenkrát do mesiaca. Pani Se Hjun Ok [jedna z nasledovníčok z Pchjongjangu, ktorá mala zjavenie o návrate Pána] prišla takmer každý druhý mesiac. Niekedy prišla s Won Pil Kimom [nasledovník z Pchjongjangu]. Keď prišla, priniesla ponožky, bielizeň a misukaru (ryžovú múku). Väzni si zvykli skrývať misukaru na rôznych miestach, ale Pravý otec sa s ňou vždy podelil. Dúfal som, že ju zje, pretože som vedel, že je veľmi hladný. Pani Se Hjun Ok to bolelo, pretože vedela, že sa taktiež podelil s ponožkami a bielizňou.

Keď Pravý otec dostal maláriu, vynadal mi za to, že som sa ho snažil presvedčiť, aby išiel na ošetrovňu. „Nedostal som sa sem preto, lebo som vinný, ale aby som naplnil svoju misiu,” povedal. Každý deň kráčal štyri kilometre na pracovisko. Mnohokrát som ho žiadal, aby si oddýchol, no on mi za to vynadal.

Pripomenulo mi to Ježiša, keď kráčal na Kalváriu. Naliehal som na neho: „Prosím, mysli na svoje zdravie. Viem, že tvoja misia je dôležitá.” Ale on pokračoval vo svojej práci, pričom sa veľmi potil. Bol chorý jeden týždeň. Duchovne zápasiac sa vyzdravel. Medzi väzňami boli aj naozaj vinní. Pretože som bol vedúcim väzňov, snažil som sa pomôcť všetkým väzňom. Spomínam si na jednu radu od Pravého otca: „Ak pomáhaš každému,“ povedal, „možno pomáhaš aj Satanovi.”

Leto v roku 1950 bolo veľmi horúce, vo vnútri, i vonku. Pravý otec si ponechával celé oblečenie, aj keď pracoval v horúcom počasí. „Prečo si nedáš dolu gumenú obuv a tričko s dlhými rukávmi?“ pýtal som sa ho. „Zoberiem ťa niekam, kde sa budeš môcť umyť.“

„Nemôžem,“ povedal Pravý otec. „Nebeský Otec mi priamo povedal, že nemám ukazovať svoje telo druhým ľuďom.“

Na vreciach od hnojiva boli kusy papiera na uvedenie hmotnosti a iných údajov. Na jeden takýto papier Pravý otec napísal pieseň „Záhrada obnovenia“. Povedal mi, aby som si ju počas jedného týždňa zapamätal. Melódia bola prevzatá z japonského námorného pochodu. Neskôr, keď bola založená cirkev, môj priateľ zo školy, ktorý sa pripojil k cirkvi, skomponoval novú melódiu. Túto melódiu spievame dodnes.

V oblasti Hungnamu sa intenzívne rybárčilo. Raz priniesli do tábora veľa makrel. Mali sme makrelovú polievku. Všetci väzni ochoreli a mnohí skolabovali. Ako vedúci som sa cítil zodpovedný a šiel som sa o tom porozprávať s Pravým otcom. Povedal mi, že makrely boli pokazené. „Behom piatich alebo šiestich hodín sa zotavia, tak sa netráp. Povedz to vedeniu tábora,“ povedal. Povedal mi, že sa to stalo preto, lebo boli veľmi hladní. „Netráp sa,“ povedal. „Tráp sa však tým, ako rozšíriť Boží Princíp [učenie sprostredkované reverendom Munom].“

Oznámil som to vedeniu tábora a povedal som, že ak budú väzni oddychovať šesť hodín, tak sa zotavia. Súhlasili s tým, a keď sa tak stalo, tak sa ma pýtali: „Ako si to vedel? Nie si doktor.“ Nepovedal som im to, pretože by sa zaujímali o Pravého otca.

V tábore Pravý otec zdôrazňoval Princípy stvorenia, Pád a Obnovenie. Prednášal mi o základe štyroch pozícií. Keď som to počul prvýkrát, cítil som sa ako vo sne. V tábore, kde ľudia umierali každý deň (niekedy až sto, ktorí boli za deň nahradení), mi Pravý otec hovoril o [filozofii] Won Hwa Do (neskôr rozvinutá Dr. Sukom). Všetky krajiny sa stanú akoby jednou rodinou, povedal. Opustil som Pravého otca na dvadsať rokov. Teraz som sa vrátil. Uvedomil som si, ako som vtedy nechápal jeho učenie. V Cirkvi zjednotenia hovoríme o sebe ako o „členoch rodiny“, nie „veriacich“. Teraz chápem význam Won Hwa Do. To znamená - jedna rodina v centre s Bohom.

Pravý otec získal cenu pre najlepšieho pracovníka

Každý rok v tábore jeden z väzňov získal cenu vzorového väzňa. Pravý otec bol navrhnutý na cenu, pretože urobil dvakrát toľko ako bežný väzeň. Ten večer som bol veľmi šťastný a povedal som mu: „Som šťastný, že si získal cenu.“

„Ja nie som šťastný preto, lebo som získal prvú cenu.“ odpovedal Pravý otec. „Som šťastný preto, lebo som zvíťazil na Satanovým pokúšaním.”

Na jar v roku 1950 začala atmosféra hustnúť. Úrady začali klasifikovať väzňov podľa druhu zločinu a dĺžky trestu. Mnohí väzni boli predvolávaní vedením. Domnievam sa, že boli povolávaní v súvislosti s prípravou na vojnu. Taktiež boli v barakoch urobené opatrenia na zatemnenie.

Keď som sa pýtal Pravého otca, či mu mám doniesť misukaru (vždy som sa spýtal, pretože som si myslel, že mi vynadá za to, že ho pokúšam jedlom), povedal: „Veľmi skoro sa stanú zvláštne veci, takže si o mňa nerob starosti. Rob si starosti o svoje zdravie.“ V jeden deň mi niektorí pracovníci (nie väzni, ale pracovníci, ktorí kontrolovali hmotnosť vriec a iné veci) povedali: „Severná Kórea sa pripravuje zaútočiť na Južnú Kóreu. Toto staré hnojivo (ktoré tam ostalo po Japoncoch) smeruje do Ruska (ako platba za zbrane).” Pýtal som sa Pravého otca, čo sa stane. Povedal veľmi vážne: „Čas prichádza.“ Potom sa ma spýtal: „Pamätáš si pieseň „Záhrada obnovenia?“ Spolu sme si ju potichu zaspievali.

V tom čase bol každý veľmi napätý. Keď som bol nervózny, začal som si spievať túto pieseň. Upokojilo ma to a cítil som radosť. Hovoril som o Pravom otcovi vedúcemu zdravotníckeho tímu. Bol to pán Mun Dže Li, ktorý nebol väzňom. Niekoľkokrát pán Mun Dže Li hovoril s Pravým otcom.

Pán Mun Dže Li mi povedal, že z Ruska prichádza mnoho zbraní a že cestovanie je obmedzené. „Čoskoro vypukne vojna,“ povedal.

Povedal som to Pravému otcovi. On odpovedal: „Povedal som ti, čoskoro bude satanský svet zničený a na zemi bude vytvorené Božie kráľovstvo.”

25. júna 1950 Severná Kórea napadla Južnú Kóreu. Povolali všetkých vo veku dvadsať až dvadsaťpäť rokov, okrem politických väzňov a ľudí nad sedemdesiat rokov.

Podmienky sa zhoršili. Takmer každý deň umrelo sto väzňov a boli nahradení. 1. augusta okolo 11. hodiny som viedol väzňov do práce, keď som začul lietadlo. Podľa zvuku som zistil, že ide o prieskumné lietadlo. Jeden väzeň, bývalý armádny kapitán, povedal, že o chvíľu sa objavia bombardéry B-29, takže by sme sa mali ponáhľať do kantíny. Naliehal som na Pravého otca, aby sme už šli. Pracoval tam, kde skladali prázdne vrecia. Mal som o väzňov obavy. Okolo obeda začali hučať sirény.

Dozorcovia nevedeli, čo robiť. Bolo tam približne 30 000 pracovníkov a väzňov. Pracovníci sa skryli v podzemných krytoch, ale tam nebolo miesto pre väzňov. Cítil som sa mizerne.

Bombardéry B-29 bombardovali asi tri hodiny a všetko zničili. Bolo mnoho mŕtvych. V mojej blízkosti prežil iba jeden človek. Šiel som za Pravým otcom. Povedal, že Nebeský Otec mu povedal, že v okruhu desiatich metrov od neho nedopadne nič z výbuchov. Začal som spievať pieseň „Záhrada obnovenia“. Cítil som veľkú radosť.

Povedal som, že nepriateľ nemá bombardovať väzenské tábory a požiadal som dozorcov, aby odviedli väzňov späť do tábora, aby neboli usmrtení. Tej noci traja väzni umierali od hladu. Pravý otec sa s nimi podelil o misukaru. Chcel som ho chrániť, avšak poznal som jeho myslenie, tak som nepovedal nič.

Mal som byť prepustený na druhý deň, 2. augusta. Tej noci som sa rozprával s Pravým otcom takmer celú noc. Pýtal som sa ho, čo mám robiť po prepustení. On povedal: „Choď do Gjongčangu, časť Pchjongjangu [kde Pravý Otec otvoril centrum], a povedz členom, aby sa o mňa nebáli.” Plakal som, pretože mňa prepúšťali na slobodu a Pravý otec ostával vo väzení. On povedal: „Toto je maličkosť, už len krátky čas. Treba toľko toho urobiť. Prosím, choď do Pchjongjangu a odovzdaj členom môj odkaz. Povedz im, že čoskoro odídem z väzenia.“ Toto boli posledné slová od Pravého otca vo väzenskom tábore, ktoré mi povedal.

Na druhý deň ma prepustili. Najprv som šiel pozrieť závod na výrobu hnojív. Bol úplne zničený. Bol to najväčší závod na výrobu hnojív v Oriente. Z diaľky som videl Pravého otca, ale už som nebol väzňom a tak som nemohol k nemu ísť.

Oslobodenie a návrat do Pchjongjangu

Politickí väzni boli popravovaní a väzni s trestom nad sedem rokov boli presunutí do Mandžuska. Pravý otec mal trest pod sedem rokov, a preto zostal. Pravý otec bol oslobodený 14. októbra. Po desiatich dňoch chôdze z Hungnamu prišiel 24. októbra do Pchjongjangu. V Pchjongjangu zostal štyridsať dní.

V Pchjongjangu bol chaos. Vojská Južnej Kórey a OSN sa dostali takmer k Mandžusku. Bol som medzi dvesto ľuďmi, ktorých zajali Juhokórejčania. Pretože som bol predtým vysokopostaveným severokórejským armádnym dôstojníkom, bol som vypočúvaný a bitý, pričom mi zlomili nohu. Myslel som si, že ma zabijú, ale jeden dôstojník to uzavrel tým, že mojich osemnásť mesiacov väzenia v komunistickom režime bol dostatočný dôvod na prepustenie.

Keď ma vojenská polícia prepustila, býval som so svojou sestrou. Pravý otec býval v dome pani Se Hjun Ok s Won Pil Kimom a Song Kjun Munom. Pravý otec ich poslal po mňa a bývali sme spolu.

3. decembra 1950 Severná Kórea a Čína opäť napadli Južnú Kóreu použitím masívnych útokov pechoty. Opäť bol všade chaos. Pani Se Hjun Ok nám povedala, aby sme odišli k rieke Dedong, ktorá tečie cez Pchjongjang. Jej najstarší syn bol podporučíkom v juhokórejskej vojenskej polícii. Chcela nás dostať na armádne nákladné auto, ktoré mal k dispozícii, ale keď sme tam prišli, odmietol nás zobrať, pretože tam už bolo priveľa ľudí. Iba rodina pani Se Hjun Ok sa tam dostala.

Vrátili sme sa do domu a na druhý deň, 4. decembra, sme odišli z Pchjongjangu.

Po odchode sa Pravý otec za mestom otočil, pozeral sa naň a povedal (akoby hovoril ľuďom v meste): „Chcel som v Pchjongjangu naplniť Božiu prozreteľnosť, ale vy ste ma odmietli a poslali do väzenia.” Bol veľmi smutný.

Jeho slová mi pripomenuli Ježišove slová o Jeruzaleme [Nárek nad Jeruzalemom].

----------
Zdroj:
My Time with Father in the Hungnam Labor Camp - Part 1
My Time with Father in the Hungnam Labor Camp - Part 2

____________________
Zmenené ( 29.05.2017 )
Hodnotenie čitateľov: / 3
SlabéVynikajúce 



< Pred.   Ďalšia >
spacer
Neprehliadnite
18.11.2017, 0:00:00- 23:59:00
Deň pravých detí
20.11.2017, 0:00:00- 23:59:00
Deň založenia zjednoteného národa neba a zeme
Na zamyslenie
Ak bolo Božou vôľou to, aby ľudia Ježiša prijali ako mesiáša a nasledovali ho, vďaka čomu by boli spasení, satan by sa podrobil, zaniklo by peklo a vytvorilo by sa Božie kráľovstvo,
ako potom mohlo byť zároveň Božou vôľou ukrižovanie Ježiša, následkom ktorého ľudia neboli spasení, satan sa nepodrobil, nezaniklo peklo a ani sa nevytvorilo Božie kráľovstvo?
Udalosti
november 2017
P U S Š P S N
30311 2 3 4 5
6 7 8 9 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 1 2 3
december 2017
P U S Š P S N
272829301 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31
Ankety
Registrované partnerstvo
Ste za existenciu zákona o registrovanom partnerstve osôb rovnakého pohlavia na Slovensku?
% Možnosti:
87  nie
áno
je mi to jedno
Najnovšie
Najčítanejšie
Odkazovač


spacer