|
|
|
|
Rodina, manželstvo a rodičovstvo |
|
|
|
|
Vložil Administrator
|
30.12.2009
____________________
|
Rodina, manželstvo a rodičovstvo
Človek a rodina: dve živé a na sebe závislé entity
V úvode tohto cyklu prinášame niektoré z možných porovnaní - paralel dvoch na sebe závislých a jedinečných entít: človeka a rodiny.
1. Štruktúra
Tak ako človek je štruktúrovaný z viacerých aspektov smerom horizontálne či vertikálne (telo, psychika a duša alebo osobnosť človeka štruktúrovaná do zložiek temperament, schopnosti, charakter, motivácia a vôľa, atď.), tak aj rodina je štruktúrovaná (otec, matka, deti alebo spolužitie viacerých generácií - starí rodičia, rodičia, deti).
2. Dynamika
Tak ako človek má systém motívov, ktoré ho aktivujú zvonka i zvnútra a má dynamický systém nazývaný vôľa, ktorá určuje zameranie na cieľ a smerovanie k jeho naplneniu, tak aj rodina má svoju dynamiku viažucu sa na rodinné ciele a smerovanie, má silu prekonávať prekážky a aktivizuje dianie nielen v jej vnútri ale i mimo nej.
3. Charakter
Tak ako človek má charakterové vlastnosti, ktoré sú vyjadrením jeho osobnej morálky, tak aj rodina má črty, ktoré vyjadrujú jej morálne vlastnosti, napríklad správanie vo vzťahu k iným ľuďom (negativizmus verzus záujem o vzťah k ľuďom, upriamenie sa výlučne na členov rodiny verzus služba iným, atď.)
4. Dávanie a prijímanie
Tak ako človek je systémom, v ktorom prebieha proces dávania a prijímania na viacerých úrovniach (príjem a výdaj energie, telo a duša, atď.), tak aj rodina je systémom, ktorý je závislý od procesu dávania a prijímania medzi jej členmi (na úrovni lásky, starostlivosti, atď.), pričom práve tento proces je významnou zložkou harmónie a vyrovnanosti všetkých funkcií celku.
Uvedený prehľad by bolo možné rozšíriť, no pri oboch systémoch možno konštatovať, že významnou je otázka zmysluplnosti bytia. Poznanie životnej úlohy, systému hodnôt a presvedčení je rozhodujúcim prvkom naplnenia významu existencie bytia: človeka i rodiny. Zmysel ako uvedomovanie si poriadku, spojitosti a účelu vlastnej existencie, dosahovanie hodnotných cieľov a pridružený pocit naplnenia, je tým, čo dáva priestor pre prežívanie jednoty intelektu (poznania a myslenia), srdca (emócií a citov) a vôle individuálneho či skupinového bytia.
Výzvou pre človeka ako indivíduum a rodinu ako primárnu sociálnu entitu je nájsť a naplniť svoju životnú zmysluplnosť, hľadať poznanie, formulovať a napĺňať svoje životné plány a ciele a prežívať obsahy tak, aby boli pretkané láskou k sebe i iným. Porozumenie zmysluplnosti života pomáha entitám posilniť ich fungovanie, nájsť istotu a súdržnosť, porozumieť významu bytia vo všetkých smeroch: dopredu a dozadu (budúcnosť a minulosť indivídua či rodiny, predkovia a potomkovia), hore a dole (ja či rodina a vertikálne vzťahy - napríklad k Bohu), doprava a doľava (ja či rodina a horizontálne vzťahy - napríklad k partnerovi či ostatným ľuďom).
Súčasťou tohto významu je aj uvedomenie si závislosti nášho individuálneho bytia od rodiny. V nej sa utvárame, rodina je priestorom pre budovanie jadra našej osobnosti, je priestorom pre tvorbu našich vlastností, je miestom, kde sa stávame sami sebou, kde sa stretávame s našim fyzickým stvoriteľom - rodičmi, kde naša zmysluplnosť dostáva v období dospievania konkrétny rozmer primárne v závislosti od toho, aké kvality rodina, v ktorej sme sa vyvíjali a rástli ako fyzické, psychické, sociálne a duchovné bytosti, mala. Recipročne, kvalita rodín je závislá od „individuálnej kvality“ charakteru a mentality jednotlivcov, ktorý ju zakladajú - teda muža a ženy, ktorí sa spájajú v jedno bytie, ktoré má charakter a mentalitu „my“. Rodina je miestom, kde sa tak prepája individuálne a skupinové, kde sa prepája minulosť a budúcnosť, kde sa človek stáva tvorcom života v užšom (reprodukčnom) a širšom (osobnom, spoločenskom a historickom) zmysle.
doc. PaedDr. Marcela Verešová, PhD.
Fúzia múdrosti a vedy o rodine a partnerstve
Hoci v reprodukčnom veku sú najpočetnejšie ročníky, pokles sobášnosti i pôrodnosti pokračuje.
I keď sobášov je čoraz menej, rozvodov neubúda, práve naopak.
Hoci celkový počet narodených detí klesá, počet detí narodených mimo manželstva vzrastá.
Príčiny súčasného poklesu sobášnosti možno zhrnúť zhruba do troch skupín: objektívne príčiny zväčša ekonomického rázu, ktoré spôsobujú odklad založenia rodiny; zmenený postoj spoločnosti k manželstvu, pokles prestíže manželstva; nezáujem alebo neschopnosť jednotlivcov vstupovať do trvalých zväzkov.
Teórie komplementarity tvrdia, že optimálny partner je partner, ktorý sa od nás odlišuje a tak si vzájomne môžeme uspokojovať svoje potreby.
Teórie podobnosti stavajú zase na tom, že adaptabilita v partnerských vzťahoch je menej komplikovaná, keď partneri vyznávajú rovnaké, prípadne podobné hodnoty, podobný životný štýl, majú blízke názory na počet detí, ich výchovu.
Prehľad niektorých rizikových typov pre partnerstvo, manželstvo i rodinný život: partner závislý na rodičoch, partner závislý na alkohole, drogách, hazardných hrách, žiarlivý partner, necitlivý partner, hysterický partner, prehnane pedantný partner, promiskuitný partner.
Najviac sa v porovnaní s minulosťou zmenil podiel vydatých žien v populácii. Je ich menej ako v minulosti, najmä v najplodnejších vekových skupinách (20 - 30 rokov).
Každé manželstvo a každá rodina predstavuje jedinečnú neopakovateľnú jednotku, čo vyjadruje pojem „rodinná identita“.
Manželstvo je stále tá najoverenejšia, najbezpečnejšia, štátom podporovaná forma pre výchovu detí.
Manželstvo, ktorému nepredchádzala kohabitácia (spolužitie), je asi dvakrát stabilnejšie, ako manželstvo „už odskúšané“ v kohabitácii, ale aj to je podstatne stabilnejšie ako neformálny zväzok.
Napätie medzi tradičnými rolami muža a ženy a aktuálne zmeny v týchto roliach negatívne ovplyvňujú súčasnú stabilitu rodiny.
Muž a žena v manželskom zväzku musia vyvinúť úsilie v dosiahnutí lásky, harmónie a jednoty. Skutočná láska je tvrdá práca a každodenná investícia do vzťahu. Takáto láska pretrvá. Zamilovanie je pominuteľné.
Manželská láska nikdy nebude úplná, ak sa o ňu delí niekto iný. Človek má žiť pre svojho partnera. Myslite na svojho partnera v duchu, aj keď nie ste teraz spolu. Láska je energia, aj takto ju budujete. Tak ako láska, aj myšlienky sú energia. Preto sústreďte svoju myseľ a srdce na úrovni manželskej lásky len na svojho partnera. Všetci ostatní sú k vám buď vo vzťahu starých rodičov, rodičov, bratov a sestier alebo detí.
V rodine sú štyri druhy lásky: rodičovská, manželská, detská a súrodenecká.
Rodina je prvým a z aspektu vývinu osobnosti dieťaťa záväzným modelom spoločnosti, s akým sa dieťa stretáva.
Rodina je školou lásky - vychováva srdce a charakter, je primárnym výcvikovým miestom pre kvalitné vzťahy.
Rodina je školou mravnosti - základňou spoločenských noriem, pravidiel, tradícií a žiaduceho správania v sociálnom svete.
Príčinou konfliktov v rodine je často sebeckosť jedného z partnerov (alebo i oboch), preferencií toho, že ostatní sú tu pre môj prospech, nepochopenie spoločenského a duchovného významu rodiny ako celku.
Vysoká zamestnanosť obidvoch rodičov na plný pracovný úväzok môže znamenať menej času na deti, menej priestoru na osobnú komunikáciu medzi rodičmi a deťmi.
Nevyriešené problémy v rodinách sa prenášajú na budúce generácie, väčšinou narastajú a je ťažšie ich riešiť.
Zoznam použitých zdrojov u autorky
doc. PaedDr. Marcela Verešová, PhD.
Kvalita vzťahu matka - dieťa a zdravý vývin osobnosti dieťaťa
Splodenie dieťaťa je v kontexte reprodukčného procesu momentom splynutia mužskej pohlavnej bunky s pohlavnou bunkou ženy. „Mať“ dieťa a „byť“ s dieťaťom je v kontexte psychologickom momentom rozhodnutia ženy prijať a milovať nevinné stvorenie, ktoré je už v prenatálnom vývine odkázané na starostlivosť a opateru zo strany matky. Moment jeho splodenia spojený so slobodným rozhodnutím a prijatím alternatívy „mať“ dieťa je zo strany matky spojený bezprostredne so zodpovednosťou vyplývajúcou z tohto rozhodnutia. Perspektívny vývin dieťaťa tak významne ovplyvňujú už všetky rozhodnutia matky pri jeho splodení: rozhodnutie prijať dieťa, rozhodnutie milovať dieťa, rozhodnutie postarať sa o dieťa, ako aj rozhodnutie sprevádzať dieťa vývinom bez kladenia podmienok. Nepodmienené pozitívne prijatie je predpokladom naplnenia rozhodnutia „byť“ s dieťaťom bez kladenia podmienok ocenenia. „Mať“ dieťa je potom predovšetkým odrazom biologického aktu, zatiaľ čo prijatie dieťaťa bez kladenia podmienok ocenenia a dávanie lásky, opatery a starostlivosti, teda rozhodnutie „byť“ s dieťaťom, vyjadruje živý, skutočný, pravdivý vzťah k dieťaťu.
Plnohodnotný vzťah matky k dieťaťu sa po narodení bábätka stáva jadrom jeho zdravého vývinu. Už prvý moment priloženia dieťaťa na hruď matky pár sekúnd po prestrihnutí pupočnej šnúry je zdrojom silného emocionálneho spojenia týchto dvoch bytostí. Pre matku nastáva od tohto momentu obdobie nadväzovania mnohopočetných kontaktov s dieťaťom, ktoré nesú v sebe odhodlanie sprevádzať dieťa jeho rastom, ktorý je hlavne v rannom detstve veľmi intenzívny. Rozhodnutie sprevádzať dieťa životom a jeho dynamickým vývinom je viazané na empatiu. Empatia matky je pre dieťa dimenziou vytvárajúcou priestor pre jeho rast. Matka je najbližším sprievodcom dieťaťa v jeho osobnostnom raste naplnenom sebaobjavovaním, sebarozvojom a neskôr aj sebauvedomovaním skrytých možností, kedy nie je z pohľadu uvedomovania potrieb a možností podstatné bytie matky (z jej pohľadu), ale bytie a potreby jej dieťaťa.
Matka ako nositeľka prvopríčinných aktov vôle spojených s rozhodnutiami „mať“ dieťa (základ zrodu života dieťaťa) a „byť“ s dieťaťom (základ zdravého prežívania dieťaťa) vyjadruje jeden z aspektov bytia človeka, ktorý predpokladá sebauvedomovanie a rozhodovanie v slobode a zodpovednosti. Akt vôle je spojený s rozhodnutím žiť život zmysluplne, pričom motivujúce je napätie medzi tým, čo je teraz a čo má byť (kam bytie smeruje). Teda vzorec „túžba, chcenie či želanie - vôľa - rozhodnutie a zodpovednosť“ realizované matkou pri stvorení bytia (dieťaťa) je rovnakým vzorcom, ktorý ponúka dieťaťu pri jeho sprevádzaní vývinom a ktorý si dieťa prirodzene osvojuje na úrovni sociálneho učenia.
Dieťa je dôsledkom rozhodnutia primárne matky „mať“ dieťa a oboch rodičov „byť“ s dieťaťom a v týchto rozhodnutiach je ukotvený aj ďalší rast a vývin bytosti, ktorej počiatok je v živote, prežívaní a akte vôle matky. Matkou a otcom stvorená bytosť rastie a vyvíja sa tak, ako ju sprevádzame my, rodičia, jej životom. Máme veľkú šancu poskytnúť jej všetky podmienky pre zdravý vývin: nepodmienečne pozitívne ju prijať ako plne suverénnu bytosť, poskytnúť jej empatiu, empaticky jej porozumieť a sami kongruentne vyjadrovať svoje prežívanie („nehrať sa na nič a nikoho“ - byť samým sebou vo vzťahu k dieťaťu i partnerovi). Uplatňovanie takýchto zručností matkou (ale aj otcom) stimuluje u dieťaťa zdravý emocionálny vývin (uvedomovanie si a vyjadrovanie emócií a citov), kognitívny vývin (rozvoj myslenia a intelektových schopností) a vôľový vývin (uvedomovanie si toho čo chcem v prepojení na vôľové rozhodnutie, slobodu a zodpovednosť). Kompetentné využívanie týchto zručností matkou a otcom je potom prirodzene základom pre budovanie silného vzťahu založeného na prežívaní lásky, dôvery, blízkosti, vnútorného naplnenia a rovnováhy ako v živote matky a otca, tak aj dieťaťa.
doc. PaedDr. Marcela Verešová, PhD.
Komunikácia srdca z aspektu cyklu úrovní lásky
Človek počas svojho života postupne prežíva a prechádza rôznymi úrovňami lásky. Na vstupnej úrovni prežíva lásku detskú, v centre ktorej je jeho vzťah k rodičovi, je to forma lásky, v ktorej dieťa očakáva a prijíma. Na druhom stupni pomyselnej pyramídy vstupuje do úrovne súrodeneckej lásky, ktorá sa v školskom veku rozširuje o priateľskú lásku. Pre túto úroveň lásky je typická istá forma rivality, výmeny na úrovni dávania a prijímania. Neskôr, v období vstupu do dospelosti, sa otvára priestor pre manželskú lásku, ktorá je obohatená o intimitu, vášeň a záväzok. Po narodení detí sa obohacuje spektrum lásky človeka o lásku rodičovskú, ktorej pravou podstatou je dávanie, altruizmus, služba a obetovanie vlastného bytia životu dieťaťa, čo prináša spätne radosť a uspokojenie rodičovi. Každý stupeň lásky, cez ktorý človek prechádza, je vyjadrením inej úrovne srdca a v každom stupni lásky prebieha iná komunikácia srdca.
Komunikácia srdca vychádza z najhlbšej psychickej potreby človeka - potreby lásky. V prvom stupni komunikácie srdca potrebuje dieťa prijať čo najviac lásky, čo sa prirodzene prepája s prežívaním istoty a uspokojením potreby bezpečia u dieťaťa. Dieťa má vrodenú celú plejádu prejavov, ako si lásku rodiča vyžiadať. Ak ju nedostane, nastáva veľa komplikácií pre ďalší citový vývin dieťaťa a stráca tak spôsobilosť pre plnosť rozvoja vyšších úrovní srdca. Tak ako láska detská je bazálnou základňou komunikácie srdca, tak jej kvalita je predpokladom pre úspech v ostatných úrovniach komunikácie srdca - na úrovni súrodeneckej, manželskej a rodičovskej lásky. Človek v priebehu celého života čerpá z tejto najhlbšej studne lásky - lásky, ktorá mu bola dávaná v čase, keď bol dieťaťom.
Láska súrodenecká či priateľská umožňuje človeku uspokojiť základnú sociálnu potrebu, ktorú nazývame potrebou afiliácie. Podstatou tejto ľudskej potreby je byť v interakcii s druhými ľuďmi, komunikovať s nimi, dávať a dostávať na úrovni uznania, prijatia, ocenenia, výmeny a až zdravej rivality, ktorá učí človeka milovať druhých takých akí sú, prijať ich aj napriek nedostatkom, pomôcť im, ak sú v ťažkostiach. Táto úroveň komunikácie srdca je veľmi dôležitá pre rozvoj empatie, nepodmieneného pozitívneho prijatia a mnohých ďalších sociálnych spôsobilostí.
Láska manželská je úrovňou, kde sa komunikácia srdca obohacuje aj o sexuálnu lásku, ktorá je vyjadrením trojuholníka najvyššej intimity, vášne a záväzku vo vzťahu k partnerovi. Táto forma lásky má čo do intenzity a „farebnosti“ citového prežívania človeka veľmi zásadný význam. Je nábojom, ktorý rastie do tej miery, ako ho dobíja človek vo vzájomnom vzťahu dôverou, vyjadrením citov a všetkými obsahmi prežívania. Je nepretržitým cyklom komunikácie srdca založenom na dávaní a prijímaní dôvery.
Na vrchole pyramídy lásky stojí rodičovská láska. Jej podstatou je dávanie. Napĺňa sa bez očakávania toho, že sa náklady, ktoré rodič do lásky k dieťaťu vložil, vrátia. Komunikácia srdca rodiča je založená na dávaní v prospech dieťaťa s vierou, že vklad, ktorý mu dáva, dieťa využije na rast a rozvoj v smere dobra. Rodičovská láska je kolískou pre plnosť rozvoja detskej lásky na strane dieťaťa. Takto sa rodičovská láska stáva zrodom a zároveň priestorom pre rozvoj vlastnej pyramídy lásky u dieťaťa.
Individuálny cyklus lásky, vyjadrený vyššie popísanými úrovňami lásky, sa tak stáva cyklom lásky pre celý rod. Tento cyklus lásky je nikdy nekončiacim procesom komunikácie lásky a platí, čím viac investujeme na úrovni rodičovskej lásky, tým pevnejší základ lásky pre náš rod vytvárame a umožňujeme tak lásku rozmnožiť.
doc. PaedDr. Marcela Verešová, PhD.
Empatia vo vývine a osobných vzťahoch človeka
Slovko empatia sa stalo bežne používaným slovom v slovníku ľudí, no jeho význam pre náš reálny život často nie je stelesnený v každodennom spolunažívaní a existencii s druhými ľuďmi, ktorí sú nám blízki alebo ktorí sú súčasťou našej rodiny.
Viacerí odborníci, ktorí sa vo svojich teóriách či výskumoch venovali empatii, dospeli k tomu, že empatia je samotným základom ľudských interakcií, je kvalitou vcítenia sa a porozumenia situácii druhého človeka v konkrétnom momente a zároveň komunikáciou k druhému človeku. Empatia v sebe skrýva dva aspekty. Jedným je schopnosť pochopiť vnútorný poznávací obsah prežívania druhej osoby v smere porozumenia jej myšlienkam, názorom, predstavám, vnemom, motívom s možnosťou predpovede či predvídania jej reakcií a skutkov (kognitívna empatia). Druhým aspektom je schopnosť vcítiť sa do emócií a citov druhej osoby a zdieľať jej emócie a city aspoň v takej miere, aby sme vycítili, či určitá situácia je pre ňu príjemná alebo nepríjemná (emocionálna empatia).
Tieto dva aspekty sú zdanlivo oddelené, no aby bola empatia účinná, je potrebné ich zlúčiť. K porozumeniu a sprevádzaniu zmenou či rastom u toho druhého nemôže dôjsť bez toho, aby sa oba tieto aspekty vzájomne vyvážene spojili. Vo vývine človeka sa najprv vyvíja práve emocionálny aspekt. Jeho vývin sa začína už v novorodeneckom období a jeho efekt sa prejaví už v treťom roku života, kedy deti majú základnú schopnosť vcítiť sa do prežívania druhých a zároveň súcitiť s druhými. Navyše trojročné dieťa je schopné rozpoznať pozitívne emócie a má poznávacie schopnosti rozvinuté do takej miery, že je schopné vcítiť sa do situácie a prežívania druhej osoby. Emocionálna empatia poskytuje viac základ pre sociálne vzťahy a väzby, umožňuje morálny vývin, zatiaľ čo kognitívna empatia je vyšším regulátorom emocionálnej empatie a priestorom pre spracovanie informácií, ktoré človek dostáva vďaka emocionálnej empatii. Kognitívna empatia je spojená tiež so schopnosťou človeka „čítať z mysle“ toho druhého a vyvíja sa postupne od druhého roku života človeka. Oba aspekty empatie sa naďalej plynule s vývinom reči zdokonaľujú a stávajú sa základom prosociálneho správania.
Vo všeobecnosti je známe, že empatia podporuje prosociálne a altruistické správanie spojené s rozhodnutím konať skutky zamerané na prospech druhej osoby bez nárokovania si na vlastný zisk. Empatia je nevyhnutná pre pochopenie správania iných ľudí, pre reguláciu nášho vlastného správania a pre osvojenie si morálky, ktoré musia fungovať v jednote, aby bola empatia účinná. Je tiež dokázané, že nedostatok empatie podnecuje antisociálne alebo agresívne správanie a môže viesť k znižovaniu schopnosti jednotlivca vnímať vplyv svojho vlastného správania na iných ľudí.
Platí však, že misky váh, na ktorých na strane jednej je emocionálna empatia a na strane druhej je kognitívna empatia, musia byť vyvážené. Niektorí odborníci však upozorňujú, že schopnosť odvodzovať poznávacie stavy a emócie druhých ľudí môže byť využitá aj iným, než prosociálnym smerom - napríklad sebeckým, čo môže vyústiť do súťaživosti človeka alebo vyhýbavému správaniu. Zdá sa, že dôležitým moderátorom empatie v správaní človeka budú práve morálne zásady, ku ktorým bolo dieťa vedené v rámci jeho vývinu s dôrazom na vzor rodiča (pri rozvoji emocionálnej empatie primárne matky, pri rozvoji kognitívnej empatie oboch rodičov).
doc. PaedDr. Marcela Verešová, PhD.
Kongruencia alebo zostať sám sebou ako predpoklad zdravých vzťahov v rodine
Kongruencia je termín, ktorý je známy skôr v matematike a vyjadruje napríklad zhodnosť geometrických útvarov, či v jazykovede a vyjadruje zhodu v osobe, čísle a páde. Psychológia používa tento pojem na označenie presného súladu medzi prežívaním, uvedomovaním, komunikáciou a správaním človeka. Človek, ktorý je kongruentný, dokáže bez vnútornej tenzie komunikovať otvorene o obsahu vlastného prežívania, o svojich myšlienkach, prežívaných stavoch, jeho správanie je plne v súlade s jeho prežívaním. V literatúre, ako aj bežnom jazyku, sa stretávame pri vyjadrení kongruencie človeka aj s takými pojmami ako sú rýdzosť, pravosť, otvorenosť či transparentnosť.
Ak osobnú kongruenciu človeka vsadíme do interakčného rámca, teda predpokladáme minimálne dvoch ľudí vo vzájomnom sociálnom kontakte, schopnosť a ochotu oboch prijímať komunikáciu od toho druhého, tak potom platí, že čím väčšia kongruencia je medzi prežívaním, uvedomovaním, komunikáciou a správaním na strane jednotlivca, tým viac bude výsledný vzájomný vzťah takýchto kongruentných ľudí obsahovať tendenciu recipročne komunikovať s čoraz väčšou kongruenciou, tendenciu vzájomne presne porozumieť obsahu komunikácie, zlepšené sociálne priblíženie sa oboch strán sociálnej interakcie ako aj vzájomnú spokojnosť vo vzťahu a pravdepodobnosť významného sociálneho zblíženia sa s perspektívou túžby či potreby po ďalšom stretnutí sa v kongruencii. Naopak, čím väčšia je inkongruencia medzi osobným prežívaním, uvedomovaním, komunikáciou a správaním v sociálnom vzťahu (človek si nasadzuje akúsi masku), tým viac prichádza k nepresnostiam a skresleniam vo vzájomnom porozumení si až ku vzájomnej nespokojnosti vo vzťahu, zvýšeniu nedôvery a vzdialeniu sa. Byť sám sebou vo vzťahu predpokladá schopnosť púšťať skúsenosti organizmu do vedomia, bez potreby skresľovania či popierania.
Efektívne väzby v rodine nie sú možné, ak nie je podporovaná kongruencia jej členov a teda nie je stimulovaná ani vzájomná dôvera. Kongruencia uľahčuje dôveru, sebavyjadrenie, sebaobjavovanie a medziľudské objavovanie. Kongruencia na strane počúvajúceho umožňuje druhej osobe, aby bola otvorenejšia a kongruentný človek povzbudzuje do rovnakého správania iných ľudí, čiže funguje v úlohe modelu. Možno konštatovať, že práve kongruentný človek v rodine je bázou pre to, aby sa rozvinula jeho schopnosť nepodmieneného pozitívneho prijatia a empatického porozumenia. Kongruencia vedie člena rodiny k súladu: k súladu so sebou samým, k súladu s ostatnými členmi rodiny, ako aj k súladu so širším prostredím, v ktorom rodina funguje.
doc. PaedDr. Marcela Verešová, PhD.
Ranné obdobie života
(časť prvá „Istota“)
Prvý rok života človeka je obdobím rýchleho rastu a vývoja. Rozvíja sa motorika, poznávacie schopnosti, zmyslove vnímanie, emócie. Dieťa sa však rodí na svet bezmocné a závislé, neschopné samostatne uspokojovať potreby pre svoj rast. Prostredníkom medzi ním a svetom je spočiatku hlavne jeho matka, osoba, ktorá sa o neho stará a s ktorou si vytvára špecifický vzťah.
Počas tehotenstva sú matka a dieťa jedným biologickým celkom. Po narodení sa od seba fyzicky oddeľujú, dieťa je však úplne odkázané na starostlivosť matky. Neuvedomuje si hranice vlastnej bytosti a z jeho pohľadu je matka jeho súčasťou. Citlivá matka približuje dieťaťu svet v podobe, ktorá je pre neho prijateľná. Takisto dieťa sa stáva súčasťou identity matky. Až po prvom polroku života dieťa nadobudne vedomie, že matka a ono samé sú rozdielne bytosti.
Dieťa komunikuje s matkou cez vyjadrovanie emócii. Hneď od narodenia dokáže dať najavo svoju spokojnosť či nespokojnosť. Tieto prejavy sa naďalej rozvíjajú, bábätko sa do konca druhého mesiaca prvý krát usmeje, do 4. mesiaca dokáže vyjadriť svoju radosť a postupne sa objavujú prejavy zlosti a po 5. mesiaci aj strach. Emočné prejavy sú prvým prostriedkom komunikácie, a to oveľa skôr ako sa naučí rozprávať. Platí to aj naopak. Bábätka vnímajú emócie druhých ľudí a vedia ich rozlíšiť a reagujú na ne. Už v 2.-3. mesiaci rozoznávajú výraz tváre a tón hlasu, dokážu vnímať aj svalové napätie, tepovú frekvenciu, rytmus dýchania a podobné prejavy signalizujúce emočný stav človeka, ktorý ich drží v náručí. Pozitívne emócie ich upokojujú a negatívne aktivizujú obranne reakcie.
Matka uspokojuje každodenné potreby dieťaťa, kŕmi ho, prebaľuje, stará sa o hygienu, spočiatku je zdrojom väčšiny podnetov. Uspokojuje tiež výraznú potrebu lásky dieťaťa. Vytvára sa medzi nimi silný citový vzťah charakteristický vzájomnosťou a potrebou fyzického kontaktu. Dieťa v ňom prežíva pocit istoty a bezpečia, a buduje si tak základnú dôveru voči okolitému svetu. Tento zážitok je základom pre ďalší pozitívny vývoj detskej osobnosti. Je to zdroj, z ktorého čerpá silu k prekonaniu ťažkostí a sklamaní. Od kvalitnej väzby s matkou sa vyvíja vnútorná stabilita dieťaťa a to ovplyvňuje všetky budúce vzťahy v jeho živote. Na vytvorenie takejto väzby musí byt matkina starostlivosť uspokojujúca, spoľahlivá a konzistentná. Znamená to, že tam, kde je matka vždy pre dieťa, to sa môže spoľahnúť, že jeho potreby budú naplnené.
V súčasnosti sú populárne staronové metódy v starostlivosti o bábätká v snahe poskytnúť im pocit bezpečia a silného citového naplnenia. Ide napríklad o šatky na nosenie bábätiek, spanie v jednej posteli s rodičmi, dojčenie na požiadanie, masáže novorodencov a dojčiat a podobne, ktoré majú pri správnom využívaní pozitívny prínos vo vzťahu dieťaťa a matky. Môžeme ich vnímať ako pomôcky či nástroje, ktoré môžu matke pomôcť nechať sa viesť prirodzeným materským inštinktom. Nemýľme si však uspokojovanie potrieb s rozmaznávaním.
Citovo chladná a ľahostajná matka nemôže byť zdrojom istoty. Ak dieťa nemá v rodine inú náhradnú osobu, môže trpieť citovou depriváciou - to je dlhodobým nedostatkom uspokojenia potreby lásky, srdečného a intenzívneho vzťahu. Navyše pri dlhodobom nedostatočnom prísune primeraných podnetov sa vyvinie celková psychická deprivácia. Býva príčinou porúch vo vývoji osobnosti. Postihuje väčšinu detí, ktoré od útleho veku vyrastajú v detských domovoch.
Dieťa, ktoré nemá pre nikoho osobný význam a nie je nijakým človekom citovo akceptované a pozitívne hodnotené, ho nebude mať ani samé pre seba, bude neisté a dezorientované. Malé dieťa preberá názor matky, je pre ňu určujúci a je preň základ sebahodnotenia. Ak v tomto matka zlyháva, dieťa nemôže získať potrebnú skúsenosť potvrdzujúcu jeho hodnotu alebo prijateľnosť. Dôsledkom je nízke sebahodnotenie, v neskoršom veku nízka sebadôvera, pochybnosti o sebe. Môže byť príčinou ťažkostí dôverovať iným ľudom a neschopnosti nadviazať uspokojujúce a stabilné vzťahy, lebo taký vzťah v citlivom období svojho vývoja samé nezažilo.
Mgr. Dana Leka
Ranné obdobie života
(časť druhá „Puto“)
V druhej polovici prvého roka života dieťatka dochádza k jeho ďalšiemu intenzívnemu rozvoju. Posun v emóciách sa prejaví najmä diferencovaním úzkosti a strachu. Jedným z dôležitých signálov normálneho vývoja je objavenie sa strachu z cudzích ľudí a neznámych situácií, približne v 7.-8. mesiaci, potom ako začne rozlišovať medzi známymi a neznámymi ľuďmi a odlišuje matku. Následne približne v 8.-9. mesiaci sa objaví separačná úzkosť - strach z opustenia matkou, ktorá je v tomto veku súčasť prirodzeného procesu rastu.
Separačná úzkosť sa prejavuje tým, že dieťa ťažko zvláda vzdialenie sa od matky. Dieťa sa začne obracať smerom k svetu so snahou preskúmať ho. V tomto období si zároveň začína uvedomovať, že s matkou netvorí jeden celok, ale je od nej oddelenou bytosťou. Bojuje medzi túžbou po samostatnom objavovaní sveta a zároveň s túžbou byť v bezpečí u svojej matky. Je to dôkazom o nadviazaní dôležitého bezpečného vzťahu s matkou, naopak absencia separačnej úzkosti alebo nezvyčajné prejavy môžu svedčiť o neistej väzbe - nedostatočnom pute.
Prejavy úzkosti môžu byť spočiatku veľmi intenzívne, dieťa nechce matku stratiť z dohľadu ani na chvíľočku, hľadá ju, stále chce cítiť jej fyzickú blízkosť, ťažšie zaspáva. Môže odmietať byť v náručí iných, hoci aj známych osôb. Intenzita a prejavy sú individuálne a závisia od osobnosti a temperamentu dieťaťa. Je vhodné dieťa zbytočne nestresovať v snahe zoceliť ho, či posilniť, ale naopak, poskytnúť mu dostatok telesnej blízkosti a naplniť tak jeho potrebu bezpečia. Nevystavovať ho zbytočne častej a dlhej neprítomnosti matky. Keď matka musí odísť a dieťa nechať v opatere iných ľudí, stáva sa, že v snahe nestresovať ho svojim odchodom radšej nenápadne odíde. Dieťa to zaťažuje, potvrdzuje mu to, že matka môže kedykoľvek zmiznúť. Zvyšuje to jeho obavy a môže to vyústiť až do paniky pri každom zdanlivom matkinom odchode. Vhodnejšie je sa s dieťaťom riadne a krátko rozlúčiť a pri príchode sa zvítať.
Môže to byť pre rodinu náročné obdobie, ktoré však čoskoro pominie vďaka kognitívnemu a emocionálnemu vývoju podporenému správnym prístupom rodičov. Dieťa postupne zistí, že matka stratením sa z dohľadu neprestane existovať, a že sa vráti - získa poznanie o trvalosti a kontinuite jej existencie. V citovo stabilnom vrelom vzťahu sa úzkosť dieťaťa postupne zníži. Naplní sa potreba bezpečia, čo prispeje k výraznej spokojnosti dieťatka, k psychickej odolnosti v budúcnosti a povedie k radostnému spoznávaniu okolitého sveta a vzťahov.
Skúsenosti z prvého roka života teda môžu poskytnúť základ, na ktorom sa neskôr vyvíjajú postoje, vlastnosti, schopnosti a sebahodnotenie. Dojčenský vek je fázou, v ktorej dieťa na základe svojich skúseností získava základnú dôveru alebo nedôveru vo svet. Ak malo dieťa v tomto období zlú skúsenosť, silné pozitívne skúsenosti v jeho ďalšom vývoji majú silu tento nedostatok napraviť. Záleží tu aj na dispozíciách dieťaťa, nakoľko je odolné a schopné zvládať záťažové vplyvy. Zväčša prvou osobou, ktorá môže kompenzovať neuspokojivé správanie matky alebo jej neprítomnosť, býva otec. Srdečný a citlivý otec môže nahradiť chýbajúcu skúsenosť alebo nahradiť matku.
Otec zastáva významnú rolu. Je oporou pre matku, ktorá musí nájsť rovnováhu vo vzťahu s dieťaťom, čiže prijateľne uspokojovať potreby dieťaťa a aj svoje vlastné tak, aby sa obaja cítili dobre. Spokojná matka môže dobre plniť svoju materskú rolu, avšak dlhodobá frustrácia prenáša matkine napätie na dieťa a takáto matka ťažko funguje ako zdroj citovej istoty.
Otcovia sa k deťom správajú zväčša inak ako matky. Nezabezpečujú im zvyčajne základnú starostlivosť ako kŕmenie, kúpanie, prebaľovanie a podobne. Nepredstavujú základnú skúsenosť, ale nadväzujú na matku. Viac sa s deťmi hrajú a ich spôsob hry býva ráznejší, aktívnejší, preferujú pohybové hry. Deti môžu vďaka nim získať novú skúsenosť. Otec obrazne povedané „vynáša dieťa do sveta“ a následne ho vracia do bezpečného náručia matky. Istý a bezpečný vzťah s oboma rodičmi predstavuje pre dieťa optimálny variant.
Mgr. Dana Leka
Batoľa
(časť prvá „Začiatky osamostatňovania“)
V prvom roku života išlo o dosiahnutie všeobecnej dôvery vo svet. V období batoľaťa (1-3 roky) ide o dosiahnutie dôvery v seba samého. U dieťatka sa objavuje snaha o osamostatňovanie, na druhej strane si chce zachovať pocit bezpečia, stability a istoty. Platí to aj pre vzťah s matkou, ktorý sa tým dostáva na inú úroveň. Skúsenosti s osamostatňovaním sa podieľajú na vytvorení základnej životnej stratégie - tendencie k asertivite či naopak pasivite - presadeniu vlastných potrieb či ich potlačeniu. Okrem typu temperamentu a iných vrodených dispozícií na to vplýva aj rodičovské správanie - či povzbudzuje alebo potláča vôľu a samostatnosť. V tomto období si dieťa vytvára aj rodinnú identitu, do ktorej zahŕňa rodičov, starých rodičov či iné blízke osoby. Rozširuje sa okruh dospelých, s ktorými si vytvára vzťah a od ktorých sa učí.
Približne na konci prvého roka života sa dieťa naučí samo premiestňovať. To mu dáva možnosť vyberať si podnety podľa svojho záujmu, presunúť sa tam, kam chce, a zaoberať sa tým, čo ho zaujíma. Zároveň sám pohyb je cieľom, dieťa sa v ňom vyžíva, hýbe sa pre radosť z pohybu. Dieťa sa už samo fyzicky vzďaľuje od matky. Keď cíti, že vo svojom osamostatňovaní zašlo priďaleko, na úroveň, kde ešte nie je citovo zrelé, vráti sa späť. Uisťuje sa, že matka je tu stále pre neho. Toto znovuzbližovanie môže vyzerať regresívne, napríklad znova sa chce nechať kŕmiť, aj keď už vie samo papať, nosiť sa na rukách a podobne. Ešte môže silno prežívať úzkosť z odlúčenia, ktorá po roku a pol začne ustupovať a v treťom roku sa už nemusí objaviť vôbec. Pre chlapcov je ťažšie odpútať sa od matky ako pre dievčatá.
Dieťatko si osvojuje reč a okolo prvého roku dokáže povedať prvé slová. Komunikácia je pre batoľa dôležitá najmä preto, aby udržalo kontakt. Rozumie jazyku v oveľa väčšej miere, ako ho dokáže aktívne používať. V tom môžu byť gestá nápomocné, môžeme dieťa učiť znaky posunkovej reči a dať mu tak prostriedok k vyjadreniu svojich potrieb a zážitkov. Je to milý spôsob komunikácie, prispieva k pozitívnemu sebaobrazu dieťaťa, dáva mu možnosť byť v komunikácii aktívny.
Batoľatá ľahko prechádzajú od smiechu a radosti k hnevu, ktorý vedia dať náležite najavo, a naopak. Emócie prežívajú intenzívne, zároveň krátko. Sú viazané na aktuálnu situáciu, chcú bezprostredne uspokojiť svoje potreby bez ohľadu na dôsledky. Až postupne a pomaly sa začína rozvíjať sebaregulácia. Na obmedzenia môžu deti reagovať afektom zlosti, aktuálnu frustráciu prežívajú ako osobnú stratu. Prežívajú aj prejavy hrdosti a pýchy na svoje schopnosti, či pocit zahanbenia, keď sa im niečo nepodarí alebo dospelí nie sú s nimi spokojní. V období negativizmu môžu byť hrdí na prekročenie zákazu. Rozpoznajú aj emočné naladenie druhých. Nevedia si spočiatku oddeliť emócie druhých od svojich vlastných. Napríklad sa rozplačú, keď plače súrodenec, na úsmev odpovedajú úsmevom. Napodobňujú emočné prežívanie a môžu si vytvoriť trvalé modely emočného reagovania na rôzne situácie odpozorovaním od dospelých. Vedia dať najavo náklonnosť a rozumejú humoru. Keď dieťa učíme uvedomovať si svoje emócie a rozlišovať ich, napomôžeme tak vývoju jeho empatických schopností.
S uvedomením si vlastnej osobnosti sa objavuje snaha o sebapresadenie. Dieťa chce robiť veci podľa seba, uskutočňovať vlastné nápady, niekedy aj napriek zákazu či priamo opačne ako to chcú od neho rodičia. Tieto prejavy vlastnej vôle môžu byť viac či menej intenzívne. Niekedy sa deti svojim rodičom postarajú o ťažké chvíle, keď sa hádžu o zem a vyžadujú, aby bolo tak, ako chcú oni. Typické sú „ja chcem“ alebo „ja sám“. Často im nejde o obsah, len o presadenie vlastného nápadu, uspokojí ich vedomie vlastnej moci. V tomto období nejde o manipuláciu s dospelými k dosiahnutiu svojho cieľa. Je to skôr potvrdzovanie si vlastnej osoby, cvičenie si vôle, ktorú v sebe objavilo, a nedostatočná sebaregulácia.
Cez tieto, niekedy extrémne prejavy svojej vôle, sa dieťa zároveň môže učiť hraniciam vlastným aj sociálnym a uspokojuje tak aj svoju potrebu istoty. Naučenie sa pravidlám umožňuje posunúť sa k samostatnosti a k sebavedomiu. O tom bližšie nabudúce.
Mgr. Dana Leka
Batoľa
(časť druhá „Budovanie pozitívneho obrazu o sebe samom“)
Všetci túžime, aby naše deti boli sebavedomé a vážili si seba samých, z čoho pramení aj rešpekt k druhým a ich potrebám. Vo veku batoľaťa (1-3 roky) preberá dieťa obraz o sebe od svojich rodičov. Podľa postojov rodičov k nemu sa vníma ako dobré/zlé, poslušné/neposlušné, šikovné/nešikovné, hodné/nehodné lásky a tak ďalej, a to sa stáva základom jeho celkového sebaobrazu. V tomto veku mu môžeme dať do vienka základ pre lásku a úctu k sebe, ktorá mu bude oporou po zvyšok života. Môžu v tom pomôcť aj nasledujúce veci:
1. Akceptujeme emócie
Pre batoľatá je charakteristická náladovosť, prežívajú silné emócie, aj priveľké na takého malého človiečika. Zažijeme s nimi výbuchy zlosti a sklamania, správajú sa neprimerane a nie je ľahké ich zvládať. Najlepšie, čo môžeme urobiť, je dovoliť im prežiť silné emócie v bezpečí rodičovského náručia. To im najviac pomôže vyrovnať sa so sklamaním a hnevom. Možno nemáme chuť objať zlostné dieťa alebo byť empatickí, keď vzdoruje, vtedy to však najviac potrebuje a zaberá to. Neznamená to, že ho za to správanie odmeňujeme alebo ho ľutujeme, ale sme tu pre neho a poskytneme mu útechu našou blízkosťou. Cíti, že mu rozumieme a prijímame ho. Pomôže mu to tiež prijať svoje nepríjemné emócie a vyrovnať sa s nimi. Empatia je láska v akcii. Väčšiemu dieťaťu už niekedy stačí, že mu rozumieme a prijímame jeho rozpoloženie. Keď sa napríklad hnevá, lebo sa mu ešte nechce isť domov: „Rozumiem, že ešte nechceš isť, lebo sa ti dobre hrá, páči sa ti tu a nechce sa ti skončiť. Je tu naozaj príjemne. Teraz je však čas odísť.“ Takýto prístup vyžaduje od rodiča dosť úsilia, stojí však za to.
2. Pravidlá láskavo a dôsledne
Dieťa potrebuje vedieť, kde sú hranice vhodného správania, čo je akceptované, aké reakcie jeho správanie vyvoláva. Chce, aby naše správanie bolo predvídateľné. Keď je svet čitateľný, cíti sa v ňom sebaisto a bezpečne. Môže mať výhrady a nechuť k obmedzovaniu svojich prianí, keď však nemá pevné hranice, svet sa môže zdať ako nepredvídateľné miesto, v ktorom sa nevie orientovať. Preto testuje naše hranice, uisťuje sa, pozoruje, čo sa stane. Náhodné obmedzenia či dovolenia spôsobujú skôr informačný chaos. S pravidlami sa bude stretávať celý život, naučiť sa v rodine rešpektovať ich je pre deti prínosom. Pri dodržiavaní pravidiel by sme mali byť dôslední a láskaví zároveň.
Prijatie noriem závisí od kvality vzťahu rodičov a dieťaťa. Vrúcny rodič s harmonickým vzťahom uľahčuje deťom prijať rodičovské pravidlá. Zázračnú moc tu má pochvala. Postupne začne batoľa reagovať na porušenie noriem, napríklad tak, že sa cíti zahanbene. Tento nepríjemný pocit aktuálne znižuje jeho sebaúctu. Svojimi zásahmi môžeme dieťa chrániť pred zbytočnými pochybnosťami o samých sebe. Predvídaním jeho reakcie mu môžeme pomôcť správať sa želaným spôsobom a nie zbytočne ho vystavovať zahanbeniu.
3. Samostatne a zároveň spoločne
To najlepšie, čo môžeme dieťaťu ponúknuť, je náš čas - naša sústredená pozornosť. Keď aktívne berieme ohľad na jeho potreby a záujmy, rozumie tomu tak, že je hodne nášho záujmu. Deti v tomto veku rady skúšajú robiť to, čo vidia u dospelých. Môžeme ich zapojiť do bežných činností, za našej prítomnosti ich napríklad necháme umývať sa, samostatne sa najesť, upratovať spolu s nami a manipulovať s reálnymi predmetmi. Okrem toho, že budú na seba hrdé za to, čo dokázali, budú sa tešiť zo spoločnej činnosti s nami a našej dôvery. Keď dieťaťu dôverujeme my veľkí, ľahšie si dôveruje aj samo a naša dôvera v jeho sily sa stane jeho dôverou. Okrem toho si takto testuje svoje schopnosti a spoznáva svoje silné stránky a obmedzenia, chápanie toho, čo dokáže zvládnuť.
Keďže batoľatá ešte nevedia dostatočne odhadnúť svoje schopnosti, môžeme ich jemne nasmerovať na činnosti, o ktorých vieme, že ich zvládnu. Keď ich takto podporujeme k samostatnosti, učia sa poznávať svoje silné stránky a obmedzenia a budú stále presnejšie v chápaní toho, čo dokážu zvládnuť.
Mgr. Dana Leka
|
____________________
Zmenené ( 27.12.2013 )
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Na zamyslenie |
Odkaz lásky
Ježiš sa narodil, aby vytvoril svet lásky, nie aby bol ukrižovaný. Jeho túžba sa konečne napĺňa. Nech je tento odkaz lásky inšpiráciou pre každého z nás.
www.odkazlasky.sk |
|
|
Dohodnuté manželstvá