Kórejčania nemali pôvodne svoje vlastné písmo. Spolu s čínskymi znakmi začali preberať aj písanú čínštinu, ktorá sa na dlhé storočia stala úradným, umeleckým, vedeckým jazykom vo vtedajšej Kórei (podobne ako u nás latinčina v stredoveku). Pretože znakmi sa nedali zapísať pôvodné kórejské slová a prípony, Kórejčania sa už  od začiatku snažili prispôsobiť čínske ideografické písmo ich vlastnému jazyku. Takéto systémy boli veľmi zložité a na každodenné používanie náročné.

Úspešný pokus o zapísanie zložitej fonetickej štruktúry kórejského jazyka pomocou písomného zápisu nastal až v polovici 15. storočia. Za vlády osvieteného kráľa Sedžonga bola vytvorená hlásková abeceda, ktorú sám panovník uzákonil kráľovským dekrétom v r. 1443. Jeho cieľom bolo priblížiť možnosť čítať a písať obyčajným ľuďom, ktorí nemali čas ani prostriedky na študovanie zložitého čínskeho písma. Tento cieľ sa nedarilo uskutočniť ani jemu a jeho nasledovníkom prakticky až do konca 19. storočia. Od konca 19. storočia, kedy bola zrušená čínština ako úradný jazyk, nastal prudký rozvoj kórejského jazyka. Za posledných 100 rokov prekonal jazyk taký rozvoj ako máloktorý jazyk.

Dnes je situácia na kórejskom polostrove zložitejšia aj z jazykovej stránky. Na juhu polostrova sa uzákonil jazyk na základe jazyka stredných vrstiev žijúcich v Soule a okolí. Na severe sa uzákonil jazyk, ktorého základom je dialekt používaný v Pchongjangu. Posledných 50 rokov znamenalo aj v jazykovej politike juhu a severu značné odlišnosti, čo však nie je neprekonateľnou prekážkou k zjednoteniu. Severokórejčania používajú prebraté slová najmä z ruského jazyka, a juhokórejčania z americkej angličtiny.