spacer
Federácia rodín za svetový mier

Federácia rodín za svetový mier
Rodina národov žijúcich v mieri môže vzniknúť jedine z národov rodín žijúcich v mieri.
- Rev. Son Mjong Mun

spacer
spacer
FEDERÁCIA RODÍN ZA SVETOVÝ MIER JE MEDZINÁRODNÉ ZDRUŽENIE RODÍN USILUJÚCE SA O ZREALIZOVANIE IDEÁLU PRAVEJ LÁSKY A VYTVORENIE SVETA MIERU A JEDNOTY PRE VŠETKÝCH ĽUDÍ.
spacer
Hlavné menu
Federácia rodín (FFWP)
Ochrana osobných údajov
Kontakt
O Federácii rodín
Vznik
Ciele
Stanovy
Aktivity
Osveta FFWP
Požehnanie manželstva
Dohodnuté manželstvá
Boží Princíp
Mierové posolstvá
Štyri veľké oblasti srdca
Význam manželstva
Manželstvo, rodina a spoločnosť
Rodina, manželstvo a rodičovstvo
Zásady šťastného rodinného života
Pravá spoločnosť
Historické rodiny
Ježišovo počatie
Homosexualita
Homosexuální styl
Zakladatelia FFWP
Zjavenia
Životopis
Úmrtie reverenda Muna
Hľadanie strateného mieru
Prejavy
Rodisko
Info projekty
Verní manželia
Rodina a spoločnosť
Mier sa začína mnou
Duchovný svet
Kórea

 
Federácia rodín (FFWP) arrow Životopis

Životopis
Výzva pre kresťanov PDF Tlač E-mail
Vložil Administrator   
18.04.2019
____________________
Výzva pre kresťanov

Táto časť je posledná z piatich, v ktorých Rev. Kevin McCarthy približuje vzťahy s kresťanmi z pohľadu prednášateľa na konferenciách pre duchovných (Interdenominational Conferences for Clergy - ICC) v rokoch (1985–1989). Počas tohto obdobia sa na týchto konferenciách zúčastnilo približne 7000 duchovných, najmä z kresťanského prostredia, ktorí prišli do Kórey vypočuť si prednášky Božieho princípu a navštíviť miesta spojené s pôsobením Pravého otca [reverend Son Mjong Mun].

Poznámka: Text v hranatých zátvorkách predstavuje doplňujúce informácie pre lepšiu zrozumiteľnosť prekladaného textu.

----------

Prítomnosť Ducha Svätého bola na týchto konferenciách ICC neustále citeľná. Každý takýto prejav Božej prítomnosti medzi nami bol akoby ďalším náznakom pre duchovných, že pochopenie týchto prejavov si vyžaduje prekročenie hraníc teologických doktrín. Som si istý, že sa duchovní museli diviť, ako mohlo byť s Rev. Munom spojených toľko duchovných zážitkov, ak by nebol prepojený s Bohom. Každý z tých zážitkov jasne podporoval a dokazoval to, čo sme im hovorili.

Takýchto zážitkov prejavu intenzívnej Božej prítomnosti bolo niekoľko. Jeden z nich sa udial počas spoločnej nedeľnej bohoslužby v našom sídle v štvrti Čongpa-dong v Soule [bývalé sídlo Hnutia zjednotenia]. Treba mať na pamäti, že duchovní po príchode do Kórey neočakávali, že budú obklopení hlbokou a zrozumiteľnou pravdou prameniacou z Biblie. „Nie sú títo predsa munisti? [hanlivé označenie členov Hnutia zjednotenia] Nie je to ten nebezpečný kult? Ako teda môže byť Boh tak citeľne prítomný medzi nimi? Ako je to vôbec možné?“ Domnievam sa, že vôbec neočakávali, že sa ocitnú uprostred obrovskej prílivovej duchovnej vlny, ktorá sa na nich valila.

Bohoslužba sa začala pokojne a dôstojne. Naša skupina ICC zaplnila väčšinu miestnosti, no stále bolo ešte dosť miesta pre našich kórejských bratov a sestry. Každý z nich vyzeral šťastný, že na bohoslužbe boli títo duchovní. Bohoslužba pokračovala kázňou, ktorá bola pre našu skupinu ICC tlmočená. Bohoslužba sa pomaly chýlila ku koncu a štáb ICC sa stretol vzadu, aby si ešte raz prešiel program po skončení bohoslužby. Doteraz bolo všetko úplne ako na bežnej bohoslužbe.

A potom sa to stalo. Na záver bohoslužby sa prišla dopredu pomodliť jedna sestra. Neviem, kto to bol. Nikdy predtým som ju nevidel a ani potom. Bola to nenápadná kórejská žena v strednom veku a začala sa modliť spôsobom, ktorý som dovtedy nikdy nezažil. Za začiatku bol jej hlas nízky a reč pomalá. Potom, akoby preradila na vyššiu rýchlosť a postupne stláčala plynový pedál, ocitli sme sa na duchovnej jazde, na ktorú nikto z nás tak skoro nezabudol.

Cítil som, že sa duchovná atmosféra zosilňuje na maximum, akoby bolo tesne pred štartom rakety. A potom sme odštartovali priamo hore a neskutočne rýchlo! Modliaca sa sestra vpredu začala vydávať zvuky ako parná lokomotíva - šššššš šííí... Neviem, čo to znamenalo, ale všimol som si, že duchovní okolo nás zrejme presne vedeli, čo to znamená. Počul som ich jedného po druhom ozývať sa zo svojich miest podobne ako sporadicky počuť prvé pukance. A potom sa odrazu „pukance“ ozývali po celej miestnosti. Niektorí duchovní vydávali zo seba vzdychavé zvuky a kričali „Chvála Pánovi!“, „Áno, Pane“ a „Áááno, pane Ježišu. . . Vďaka Ti, Ježišuuu.“ Boli čím ďalej, tým hlasnejší. O chvíľu boli duchovní na nohách a s rukami nad hlavou. Niektorí duchovní ukazovali na modliacu sa sestru a kričali: „Tak je to. Pokračuj!“ Sestra vpredu sa začala knísať vpred i vzad a potom akoby spustila všetky raketové motory na maximum. Prisahám, že som cítil, akoby sa podlaha začala triasť a okná sa začali vydúvať von. Celá miestnosť sa otriasala od duchovného návalu, a neboli to iba duchovní, ale aj naši členovia. Títo kórejskí členovia si dokážu vymodliť duchovný cyklón!

Odrazu som videl jedného duchovného, ako uteká strednou uličkou mávajúc rukami a kmitajúc hlavou vpred i vzad. Dve duchovné vpredu začali tancovať cikcakový tanec. Iný duchovný predvádzal akoby nejaké gymnastické skákavé a hopkavé pohyby. Ďalší ležal na podlahe a kmital so sebou. Každý, či už Američan, Kórejčan, Japonec, biely, čierny, žltý alebo hnedý, mal ruky vo vzduchu, vzýval Boha a vzdával Mu chválu. Všetci sme sa vymanili spod zemskej gravitácie a vznášali sa v bezčasovej duchovnej sfére.

Verím tomu, že toto všetko malo veľký vplyv na zmenu toho, ako nás vnímali duchovní. Už sme neboli nebezpečným kultom, ktorý nemá nič spoločné s kresťanstvom. Boli sme spoločnosťou Ducha Svätého, s dôrazom na Ducha Svätého [Spoločnosť Ducha Svätého pre zjednotenie svetového kresťanstva bol oficiálny názov hnutia iniciovaného reverendom Munom v Južnej Kórei].

Som si istý, že na konci dňa nejeden duchovný nemohol zaspať a čudoval sa: „Ako je to možné? Zažil som neskutočnú duchovnú atmosféru a jednoznačnú prítomnosť Boha v cirkvi, o ktorej mi bolo povedané, že je nebezpečným kultom. Ako je to vôbec možné?“ Z múru, ktorý nás oddeľoval [Hnutie zjednotenia a kresťanov], vypadla ďalšia tehla a prenikol ňou ďalší lúč svetla.

Let do Pusanu

Cestovanie v cudzej krajine je vždy dobrodružstvom. V tomto zmysle nebola Kórea pre väčšinu z nás výnimkou. Či už sme cestovali taxíkom, dodávkou, autobusom, vlakom alebo lietadlom, stále sme mali pocit, že sa stane niečo neočakávané. A takmer v každom prípade sa aj niečo stalo.

A nebolo tomu inak ani počas jednej cesty na juh Južnej Kórey. Plánovali sme odletieť raňajším letom do Pusanu a potom ísť k vrchom obklopujúcim mesto, kde na úbočí jedného z nich stál prvý chrám [z vonkajšieho hľadiska to bola chatrč, ale z duchovného to bol chrám chrámov], ktorý vybudoval Pravý otec, a taktiež tam bolo posvätné miesto na tzv. Skale sĺz.

Ako sme čakali v lietadle na odlet, niektorí z nás si všimli, že niekoľkí členovia palubného personálu sa zhromaždili pri jedných bočných dverách lietadla. Zjavne diskutovali o niečom veľmi dôležitom. Ako sa čoskoro ukázalo, predmetom ich diskusie bola páka tých bočných dverí. Jeden z nich uchopil páku a otočil ňou doprava. Vždy, keď to urobil, zreteľne som počul pípanie. Keď otočil pákou doľava, pípanie prestalo. Niekoľkokrát takto otočili pákou do polohy vpravo, o ktorej som sa domnieval, že znamená uzamknutie dverí. Vždy, keď tak urobili, bolo počuť zreteľné pípanie. Aj keď som takmer ničomu nerozumel, domyslel som si, že diskutujú o tom, či sú dvere aj napriek pípaniu správne zaistené, alebo to pípanie je len nejaký problém s alarmom.

Ako sa lietadlo pomaly približovalo k vzletovej dráhe, začal som si spomínať na rôzne správy o leteckých nešťastiach. Spomenul som si, že ak by sa počas letu odtrhli dvere, ľudia prinajmenšom z prvých troch radov sedadiel od dverí by boli vytiahnutí týmto otvorom von. A ja som sedel v druhom rade od dverí.

Keď sa lietadlo odlepilo od dráhy, zatiahlo podvozok a postupne naberalo výšku, všetko sa zdalo byť v poriadku. Palubný personál sa venoval svojim obvyklým povinnostiam - ponúkanie novín a pripravovanie občerstvenia. Z reproduktorov sa ozval pokojný hlas kapitána, ktorý nás privítal na palube letu do Pusanu. Keď sme sa dostali do výšky troch kilometrov, uvoľnil som sa a cítil som sa trochu hlúpo z môjho bezdôvodného pocitu predletovej úzkosti.

A vtedy sa to stalo. Lietadlom sa začal ozývať prenikavý zvuk. Spustil sa alarm, pretože naozaj bol nejaký problém s dverami. Ale nebolo to také pípanie, ktoré som počul pred vzletom. Bola to siréna oznamujúca hroziace nebezpečenstvo. Verte mi, vôbec to nebol zvuk, ktorý by ste chceli počuť vo výške troch kilometrov.

Palubný personál okamžite zareagoval a pobehoval po uličkách. Rozsvietil sa nápis o pripútaní sa pásmi a zaznela výzva, aby sme zachovali pokoj. Všetci sme sa kŕčovito držali opierok sedadiel, hlavne tí, čo sme sedeli v najbližších radoch pri tých dverách.

Potom z reproduktorov zaznel kapitánov hlas. S pokojom v hlase nám vysvetlil problém. Keďže dvere úplne nedoliehali, nemohli sme „z bezpečnostných dôvodov“ letieť vo väčšej výške než tri kilometre. A preto let do Pusanu bude trvať dlhšie než zvyčajne. Moje oči sa neustále upierali na dvere.

A potom sa udiala nevšedná príhoda. Na palube bolo približne tristo duchovných. Duchovní majú zvyčajne veľmi blízky vzťah k duchovnému svetu.

V takejto život ohrozujúcej situácii každý duchovný, ktorý za niečo stojí, vie, čo treba robiť - je čas na modlitbu. V skutočnosti bol tento alarm akoby vyzváňajúcim zvonom, ktorý zvolával k modlitbe.

Onedlho sa z reproduktorov ozval známy hlas jedného z duchovných. „Rád by som všetkých požiadal, aby sklonili hlavy v modlitbe za pilota a za bezpečný let.“ V tejto nezabudnuteľnej modlitbe za všetkých pasažierov niekoľkokrát úpenlivo prosil Ducha Svätého, aby nás udržal vo vzduchu a aby sme pristáli jemne ako pierko. Vo svojom rade som začul jedného duchovného, ktorý uisťoval Boha, že všetci veľmi túžime byť s Ním, ale nech to nie je dnes.

Po modlitbe nasledovalo zborové „Amen“ a „Vďaka Ti, Ježišu“ a po celý let sa lietadlom ozývali ďalšie modlitby a chválospevy. Do Pusanu sme prileteli v poriadku a pristáli sme „jemne ako pierko“, presne tak, ako sa modlil duchovný. Keď sa kolesá dotkli zeme, lietadlom sa ozval burácajúci potlesk.

Takto sa mysterióznym spôsobom vytvorilo medzi nami hlbšie puto. Spoločne sme sa ocitli v krízovej situácii a zvládli sme ju modlitbou a vierou. Lepší začiatok nášho pobytu v Pusane sme si ani nemohli želať. Neskôr sme v štábe ICC žartovali, že by sme mali simulovať podobný mimoriadny stav na každom našom lete do Pusanu.

Prvý chrám a Skala sĺz

Naši členovia, ktorí sem prišli po prvýkrát, sa veľmi tešili z cesty z letiska k vrchom Pusanu. Avšak v prípade duchovných boli ich pocity všelijaké. Mnohí z nich mali výhrady voči ceste do Pusanu. Pochybovali o tom, či bola táto cesta nutná. Zdalo sa im to arogantné, ak sme predpokladali, že by mali považovať za významné tie miesta, kde pôsobil Rev. Mun. Či už to bol prvý chrám, v realite chatrč z hliny pokrytá kartónmi, ktorá sa už nezachovala, alebo Skala sĺz, čo bolo miesto, na ktorom sa modlieval. Spomínam si na jedného duchovného, ktorý znechutene poznamenal: „Nežiadam ostatných duchovných, aby chodili na miesto, kde sa modlievam. Prečo mám teda ísť tam, kde sa modlieval Rev. Mun?“ Na túto otázku dostal neskôr odpoveď spôsobom, o ktorom by sa mu nikdy ani nesnívalo.

Keď sme sa približovali k vrchu, ulice boli čoraz užšie. Boli tam malé domy a obchody postavené pri sebe a iba občas bola medzi nimi ulička. Nevyzeralo to tak, že by tu niekde mohlo byť nejaké múzeum, ale naozaj tam bolo, stojace nenápadne medzi všetkými tými domami a obchodmi. Jediným znakom, že sme sa naozaj dostali do cieľa našej cesty, bol nápis natiahnutý z jednej strany ulice na druhú, na ktorom bolo napísané „Vítame duchovných“.

Náš príchod neunikol pozornosti miestnych obyvateľov a z prekvapeného výrazu na ich tvárach sa dalo vyčítať, že tam bežne nechodia autobusy plné zahraničných duchovných. Ich civenie na nás skôr pôsobilo, akoby videli mimozemšťanov, ktorí pristáli na lietajúcich tanieroch. Pred vstupom do múzea som sa obzrel a uvidel som, ako z domov a obchodov na ulici vybehovali ľudia a bežali smerom k nám ako za atrakciou. Uvažoval som nad tým, ako tento nevšedný úkaz začlenia do svojho života, pretože v nasledujúcich rokoch sa bude opakovať častejšie.

Po krátkej prezentácii o pôsobení Rev. Muna v Pusane sme si pozreli priestory. Informácie o utrpení a ťažkostiach, ktorými prechádzal Pravý otec v tých časoch, poskytli základ pre pochopenie toho, o čo sa snaží v súčasnosti. Bol to ďalší príklad poukazujúci na Božiu prítomnosť v živote a činnosti Rev. Muna. Ako by to všetko mohol zvládnuť človek, ak by nebol s ním Boh? Som si istý, že takáto otázka vírila v hlavách mnohých duchovných po odchode z múzea, odkiaľ sme začali kráčať nahor ku Skale sĺz.

Cestu nahor lemovali naši členovia z Pusanu. Nielen ukazovali duchovným, kadiaľ ísť, ale ich aj ťahali a tlačili, pretože pre niektorých z nich bol výstup do kopca náročnou záležitosťou.

Ako sme sa blížili k vrcholu, všimol som si jednu duchovnú, ktorá sa oddelila od zástupu a začala uháňať k vrcholu ako raketa. Keď sme prišli k vrcholu, počuli sme ženský hlas kričať z vďačnosti a radosti „Aleluja! Aleluja!“ Stála tam pri Skale sĺz otočená k prístavu v Pusane. Ruky vystierala nahor a pozerala do neba. „Vďaka Ti, Bože. Aleluja, aleluja!“ Každý sa na ňu udivene pozeral. Čo sa jej mohlo stať?

Potom sa k nám obrátila a rozpovedala svoj príbeh. V roku 1961 mala víziu, v ktorej kráčala na vrchol kopca, až sa ocitla pred hlinenou chatrčou. V nej bol nejaký „Číňan“ a mal na hlave korunu. Povedal jej, aby sa stala duchovnou, pretože neskôr sa s ním stretne a on ju poverí dôležitým poslaním.

Povedala nám: „Teraz viem, že to nebol žiaden Číňan. Bol to reverend Son Mjong Mun a vo svojej vízii som kráčala po tomto kopci. Spomínam si na tieto vrchy a prístav pod nimi. Presne toto isté som videla vo svojej vízii.“ Duchovní, ktorým pripadalo arogantné, keď sme ich „ťahali“ na miesto, kde sa modlieval Rev. Mun, mali dôvod na prehodnotenie svojho názoru.

Cesta do Pusanu sa stala hlavnou súčasťou programu ICC. Takmer vždy sa udiali nevysvetliteľné, intenzívne úkazy. Božia prítomnosť nad týmito skalami bola neopísateľná. Mnohí ľudia povedali, že modlitba na tom mieste im pripomínala púť do Svätej zeme v Izraeli. Počas našich stretnutí a modlitieb cítili intenzívnu prítomnosť Krista.

Ďalšia nezabudnuteľná príhoda sa týkala toho duchovného, ktorý poznamenal, že nežiada iných duchovných, aby chodili na miesto, kde sa modlieva, tak prečo by on mal ísť tam, kde sa modlieval Rev. Mun. Všimli sme si ho ku koncu spoločného modlitebného stretnutia. Stál sám neďaleko ostatných, ktorí sa zhromaždili okolo Skaly sĺz. Vyzeral veľmi rozrušený a zmätený. Neskutočne sa potil. Jeho oči sa uprene pozerali do prázdna. Po skončení modlitby sme začali schádzať nadol, no on stál na tom mieste ako prikovaný. Začali sme sa obávať, že má nejaké vážne zdravotné problémy.

Podišli sme k nemu. Jeden kórejský brat zo štábu mu položil ruku na rameno a spýtal sa ho: „Reverend, ste v poriadku?“ No on nereagoval a ďalej civel do prázdna. Keď sme ho niekoľkokrát oslovili jeho menom, nakoniec zareagoval a začal čiastočne vnímať svoje okolie. Vyzeral úplne dezorientovaný a zmätený, akoby sa odrazu prebudil z hlbokého sna. Museli sme nájsť spôsob, ako ho dostať nadol, pretože sme vedeli, že záchranka sa na vrchol nedostane.

Viacerí mu pomáhali pri ceste späť. Pomaly, ako keď sa dieťa učí chodiť, kráčal dolu kopcom k autobusom. Keď prišiel do autobusu, počuli sme, že si niečo mumle popod nos. Potom si sadol a sedel bez jediného slova. Nepovedal nič o tom, čo sa mu stalo pri Skale sĺz. Keď potom po troch dňoch vysvetlil, čo sa mu stalo, bol to ďalší šok pre duchovných.

Príhovor Pravého otca k účastníkom ICC

Ťažko opísať to nadšenie, keď sme sa dozvedeli, že na konferencii pre účastníkov ICC prehovorí Pravý otec. Dovtedy boli vzťahy medzi naším hnutím a kresťanskými predstaviteľmi skôr napäté. V predchádzajúcich článkoch som uviedol, že počas 70. a začiatkom 80. rokov boli v USA najväčšími oponentmi nášho hnutia marxisti a kresťania.

Samozrejme, ešte predtým v Kórei naše hnutie čelilo ťažkostiam, keď sa snažilo spolupracovať s kresťanmi. Hlavným dôvodom týchto napätých vzťahov bol život Pravého otca a utrpenie, ktorým prechádzal následkom nepochopenia zo strany kľúčových postáv Božej prozreteľnosti. Tieto postavy mali obnoviť základ, ktorý sa mal vytvoriť medzi Ježišom a kľúčovými ľuďmi jeho doby.

Teraz sme mali byť svedkami opätovného stretnutia Pravého otca s tými, ktorí tvoria kresťanský základ v USA. Budú duchovní ústretoví? Budú zdvorilí? Alebo budú protestovať, ako to robili mnohí počas prednášok Božieho princípu? Hlavou nám vírili takéto otázky. Väčšina z nás sa zaoberala tým, či sme urobili všetko, čo sa dalo, aby sme ich pripravili na túto výnimočnú historickú udalosť.

Zobrali sme totiž duchovných na nezabudnuteľné dobrodružstvo plné vzletov a pádov, smútku i radosti, hnevu i zmierenia, neistoty i dôvery. Ocitli sa mimo svojej komfortnej zóny a dostali sa na miesta, o ktorých ani nesnívali. V jeden deň boli v Japonsku, na druhý deň v Kórei. V jeden deň zažívali srdečné privítanie od tisícov mladých Japoncov, na druhý deň pozerali cez demilitarizovanú zónu rozdelenej Kórey na sever a opakovane boli upozorňovaní, aby rukou neukazovali tým smerom.

Každý deň sa mohlo stať niečo vedúce k nedorozumeniu. Napríklad v Japonsku si japonskí členovia štábu mysleli, že by to bol dobrý nápad, keby duchovní navštívili šintoistický chrám a urobili formálny úklon bohu Mejdži, no neuvedomili si, že tým by duchovní porušili prinajmenšom niekoľko prikázaní z Desatora.

Ťažkosti s pochopením jeden druhého alebo odlišnej kultúry neznamenali nič v porovnaní s nesmiernymi ťažkosťami pochopiť Boží princíp. Bolo to, akoby sme vošli do ich teologického domu, sadli si do ich obľúbeného kresla, zobrali diaľkový ovládač a začali prepínať televízne kanály.

Plánoval Boh, aby prví ľudia padli? Oni hovoria áno, my nie.
Bolo ovocie v raji doslovné? Oni hovoria áno, my nie.
Neposlúchol Jákob Boha? Oni hovoria áno, my nie.
Bola Támar nemravná žena? Oni hovoria áno, my nie.
Mali židia zabiť Ježiša? Oni hovoria áno, my nie.
Bol Ján Krstiteľ veľkým svätcom? Oni hovoria áno, my nie.
Vráti sa Ježiš na oblakoch? Oni hovoria áno, my dôrazne hovoríme nie.

Boli sme tu spolu v prítomnosti milujúceho Boha a navzájom prepojení takým spôsobom, o ktorom si nikto nemyslel, že je vôbec možný. Akurát to nezodpovedalo očakávaniam, predovšetkým z dôvodu veľmi rozdielnych teologických názorov. Ako by aj mohlo?

Napriek týmto rozdielom tu však bolo semienko nádeje, že všetko to, čo sme im poskytli a čo oni zažili, ich privedie k pravde. Tak sa stalo, že sa v ten večer ocitli s pokorným a hĺbavým srdcom v umeleckom centre Little Angels [detský umelecký súbor] rovno pred samotným reverendom Munom.

Pravý otec hovoril na tému „Ako sa zjednotiť so Všemohúcim“. Všimol som si u neho výnimočnú radosť a nadšenie z toho, že sa mohol podeliť o svoje pocity s duchovnými. Doslova im dal na dlani svoje obrovské srdce. Pravý otec k nim hovoril ako dôverný priateľ, ako brat. Atmosféra bola výnimočná a duchovní sa zjavne vnútorne zbližovali s Pravým otcom a začali si ho obľubovať.

Jeho príhovor bol o Božej láske a o tom, že Boh potrebuje pre naplnenie účelu lásky „uzavretý obvod lásky“. Bol to výnimočný príhovor, no bolo to nielen hovorenie o láske, ale aj vyžarovanie lásky, o ktorej hovoril.

V príhovore zaznelo niekoľko veľmi pozoruhodných vyjadrení. Prvé sa týkalo Ježiša. Pravý otec odrazu stíchol a chvíľku sa uprene pozeral na duchovných, aby sa uistil, že budú dobre počuť jeho ďalšie slová. „Čo vám teraz poviem, vás určite nenechá ľahostajnými, a práve preto som prenasledovaný po celý život.“ Potom začal veľmi jasne a otvorene vysvetľovať o tom, že Ježiš prišiel preto, aby sa oženil a vytvoril Božiu rodinu a začal Božiu líniu.

„Predstavte si, že by sa oženil a s manželkou by začali novú líniu, novú pokrvnú líniu ľudstva. Čo si myslíte, bol by Boh z toho znechutený? Nemyslím si. Čo ak by sa Ježišovi potomkovia rozmnožili ako hviezdy na nebi alebo ako piesok na pláži? Čo si myslíte, bol by Boh z toho znechutený? Z Božieho pohľadu čo i len jediný Ježišov potomok by mal omnoho väčšiu hodnotu než všetci ľudia teraz na zemi. Boh sa nesmierne tešil zo svojho pravého syna Ježiša. Nechcel sa taktiež tešiť aj zo svojich pravých vnúčat a pravnúčat? Popremýšľajte o tom.“

Pravý otec hovoril jemne, no dôrazne. Po celý čas sa pozeral na duchovných vpredu. Nikdy predtým sa takéto slová nedostali do sŕdc duchovných. Pre nás, ktorí sme prednášali Boží princíp, to nikdy predtým nebolo také jednoznačné, že toto je ten najdôležitejší odkaz, ktorý môže viesť kresťanstvo v ďalšom období k naplneniu si svojej globálnej zodpovednosti. Dúfam, že tí, ktorí v súčasnosti prednášajú Boží princíp a pracujú s duchovnými, nikdy nezabudnú na tento nepopierateľný fakt.

Ďalšie veľmi pozoruhodné vyjadrenie prišlo ku koncu príhovoru. Pravý otec nečakane prestal hovoriť a s nepatrným úsmevom na tvári sa obzeral po miestnosti. „Takže, kto je reverend Son Mjong Mun?“ spýtal sa Pravý otec, pretože tušil, že to chcel vedieť každý z nich. Duchovní sa podvedome vzpriamili a naklonili dopredu. Pravý otec pokračoval odpoveďou na svoju otázku: „Reverend Son Mjong Mun je...“ Nasledovala dlhšia pauza a potom dopovedal: „... nikto.“

V tom napätom tichu ste mohli takmer počuť, ako im z pľúc uniká vzduch. Ako? Rev. Mun je nikto? Niektorí sa pozreli smerom ku mne, akoby chceli povedať: „Počkať, veď tento chlapík nám hovoril úplne niečo iné.“ Nikto? Musím pripustiť, že takúto odpoveď som ani ja od Pravého otca nečakal. Pravý otec pokračoval: „Neviem toho veľa, ale jednu vec viem naisto - každá bunka v mojom tele, každá kvapka mojej krvi, každá kvapka môjho potu a každá štipka mojej energie od radosti prevoláva - ,Poznám Boha a Jeho pravú lásku‘. Zažil som Jeho lásku do špiku svojich kostí.“

V miestnosti sa rozľahlo úplné ticho. Duchovní vyzerali byť ohromení. Možno vedeli, že je to pravda. Takže to je Rev. Mun. Nielen, že sme to počuli, ale sme to aj cítili. A dáva to zmysel. Prečo inak by Rev. Mun robil všetko to, čo robí, a prečo by znášal všetko to utrpenie? Počas ich pobytu v Kórei a Japonsku boli títo duchovní konfrontovaní s rozporom medzi fámami a dogmami, ktoré ich viedli k mylnému záveru o Rev. Munovi, a jednoznačnou prítomnosťou Boha v jeho živote a diele, ktorú zažili. A teraz to všetko Rev. Mun jednoduchým vyjadrením vyjasnil. Nakoniec mohli vidieť, ako to je v skutočnosti.

Pravý otec ukončil svoj príhovor poďakovaním duchovným za ich podporu v čase, keď bol vo väzení v Danbury [po vykonštruovanom procese v USA súvisiacom s daňovým únikom]. Nakoniec zhrnul svoj odkaz takto:

„Počas týchto seminárov ste si vypočuli mnohé prednášky a životné príbehy. Na to všetko môžete zabudnúť, ale na jednu vec by ste nikdy nemali zabudnúť - Rev. Mun sa snaží vytvoriť svet pravej lásky, Božie kráľovstvo v spoločnosti i vo svete. Potom bude vaše spoločenstvo prosperovať, vaša krajina bude požehnaná a svet sa stane Nebeským kráľovstvom na zemi.“

Vzadu v miestnosti sedel nikým nepovšimnutý ten duchovný, o ktorom sme si mysleli, že mal zdravotné problémy pri Skale sĺz v Pusane, a ktorého sme po návrate odtiaľ nevideli tri dni. Ako sme neskôr zistili, po celý ten čas sa vo svojej izbe modlil a postil. A nepostihli ho žiadne zdravotné problémy. Avšak intenzívne ho postihol duchovný „problém“ obrovských rozmerov.

Po prejave Pravého otca prišiel do našej kancelárie a odovzdal nám desaťstranový opis toho, čo sa mu vtedy stalo pri Skale sĺz. Uviedol v ňom, že mal výhrady voči tomu, prečo by malo byť miesto, kde sa modlieval Rev. Mun, dôležité. Preto sa rozhodol nejsť ku Skale sĺz s ostatnými, ale ostal stáť obďaleč. A vtedy sa to stalo.

Uvidel svetlo z neba, ako zaplavuje Skalu sĺz. Vo svetle sa objavil Ježiš. Kráčal priamo k nemu tam, kde stál. Ježiš držal v ruke zrolovaný zvitok. Potom mu ukázal rozvinutý zvitok a povedal mu: „Toto je Boží plán univerza.“ Len čo Ježiš dopovedal tieto slová, odrazu sa pri ňom objavila ďalšia postava. Bol to Son Mjong Mun. A Ježiš mu odovzdal zvitok. Keď Son Mjong Mun prijal od Ježiša zvitok, otočil sa k duchovnému a podobne ako Ježiš predtým mu ukázal rozvinutý zvitok. A potom mu povedal: „Toto je Boží plán univerza.“

----------
Zdroj:
The Providence to Engage Christianity – Part 5
____________________
Zmenené ( 18.04.2019 )
Hodnotenie čitateľov: / 5



Premárnené príležitosti PDF Tlač E-mail
Vložil Administrator   
03.04.2019
____________________
Premárnené príležitosti

Tom Conneally (1951-2003) bol jedným z mála ľudí, ktorí sa stretli s Pravým otcom [reverend Son Mjong Mun] ešte predtým, než sa pripojili k Hnutiu zjednotenia. Niektoré časti jeho životného príbehu môžu pôsobiť neuveriteľne, no Tom Conneally nebol človekom, ktorý túžil po pozornosti. Naopak, cítil, že je to skôr niečo, na čo nemôže byť hrdý. Preto treba oceniť jeho ochotu uverejniť svoj príbeh, ktorý sa rozhodol napísať s pomocou svojej manželky Iny.

Poznámka: Text v hranatých zátvorkách predstavuje doplňujúce informácie pre lepšiu zrozumiteľnosť prekladaného textu.

----------

Bolo to pár týždňov pred Vianocami v roku 1959. Naša tretia trieda si pripravovala scénku narodenia Ježiša - Mesiáša a Spasiteľa. Bola to veľmi obľúbená téma našej učiteľky umenia na základnej škole Our Lady of Solace Elementary School. Hovorievala nám: „Keď sa modlíte, pýtajte sa Boha, či sa Ježiš vráti“. Pravdepodobne som si vzal jej slová k srdcu, pretože si jasne pamätám (aj keď som iné veci časom zabudol), že som počul hlas, ktorý mi povedal: „Reverend Mun je Mesiáš.“ [Časti mena Son a Mun sa z kórejčiny do angličtiny prepisujú ako Sun a Moon, čo evokuje slová slnko a mesiac, hoci ich význam je iný - http://is.gd/SunMyungMoon.] Nejako som vedel, že mám tieto slová povedať obecenstvu počas našej scénky - hral som pastiera, ktorý ako prvý príde na javisko, pokľakne a plače za stratenou ovečkou. Hlas mi povedal: „Stačí povedať iba tieto slová - ,Reverend Mun je Mesiáš‘ - a potom sa udejú ďalšie veci. Veci, ktoré by si ako osemročný ešte nemohol pochopiť.“

Moji rodičia boli tvrdo pracujúci írski imigranti. Pre nich bola katolícka výchova ich troch detí neodmysliteľná. Na druhej strane som väčšinu popoludní trávil na uliciach East Bronxu, kde som nasával multikultúrnu zmes írskych a talianskych rodín. V to popoludnie pred vystúpením som sa sánkoval so svojimi priateľmi. Cítil som, že by bolo lepšie zostať doma a pripravovať sa na vystúpenie, ale sneh bol čerstvo napadnutý a taký jemný. Až moja matka ma pred vystúpením vyzdvihla z parku.

Keď sa zdvihla opona, zmocnila sa ma veľká úzkosť. Vôbec som sa necítil sebaisto. Avšak hlas ma uisťoval, že ak poviem tie slová, dostanem dar uzdravovania. Hneď predo mnou v prvom rade sedeli všetci tí dôležití, vážne pôsobiaci kňazi, monsignori a mníšky, ktorých som si vážil, ale aj som sa ich obával. Nado mnou visela obrovská rekvizita mesiaca a teraz som si mal pokľaknúť, plakať za stratenou ovečkou a povedať: „Reverend Mun [mesiac] je Mesiáš.“ Bol som zmätený. Možno to bolo tým, že rovno nado mnou visel mesiac. Celá tá záležitosť s mesiacom mi v tej chvíli nedávala žiaden zmysel. Radšej sa budem pridŕžať pokynov pani učiteľky Moonie (panebože, ďalšie priezvisko s mesiacom), a nie pokynov toho divného hlasu. Keď som odišiel z javiska, cítil som, že som urobil rozhodnutie, ktoré budem ľutovať viac než čokoľvek iné.

Prešlo dvanásť rokov a z malého chlapca sa stal dlhovlasý hipisák holdujúci alkoholu a fajčiaci marihuanu s postojom „nedôveruj ľuďom po tridsiatke“, a ktorý veľmi sympatizoval s Che Guevarom a Mao Ce-tungom. Robil som taxikára v hektických uliciach Manhattanu.

V jedno ráno si ma stopli dvaja orientálci. Jeden z nich hovoril po anglicky a sadol si ku mne dopredu. „Kam to bude?“ spýtal som sa. „Pokračujte po ceste,“ povedal dobre oblečený muž vpredu. Bolo to trochu nezvyčajné, ale možno sú to turisti a chcú si obzrieť mesto. Ale to nebolo všetko. Muž vzadu sa začal zaujímať o môj život viac než ktokoľvek predtým. Čo si myslím o živote, o jeho zmysle. Či verím v existenciu Boha. Čo si myslím o komunizme. Povedal som mu, že sa mi táto ideológia veľmi páči - rovnaké práva pre všetkých, bratstvo všetkých ľudí. Cez pasažiera vpredu, ktorý nám robil tlmočníka, mi povedal, že bol uväznený v komunistickom koncentračnom tábore v Severnej Kórei. Pochyboval som o tom. Po chvíli jazdenia sme zastali neďaleko budovy OSN. Teraz ma ten pasažier vzadu, ktorý sa tak veľmi o mňa zaujímal, požiadal, aby som zaspieval pieseň, ktorá by vyjadrovala moju životnú filozofiu. Tak som zaspieval „I am a Rock“ [Som skala], jednu z mojich obľúbených piesní od Simona a Garfunkela. A ako reakciu na moju pieseň chcel aj on niečo zaspievať. V kórejčine zaspieval pieseň „No Man Is an Island“ [Nikto nie je ostrovom]. Pasažier vpredu mi o ňom povedal, že nikdy nepil alkohol. Obrátil som sa k nemu a neveriacky som na neho zízal. Povedal mi, že je po päťdesiatke, ale mne sa zdal ako dieťa so širokými lícami a veľkým úsmevom - stelesnenie prekypujúceho zdravia a nevinnosti. Niečo na ňom sa mi naozaj páčilo - bol taký úprimný, taký idealistický, nie ako iní turisti alebo podnikatelia, ktorých som stretával a ktorí boli súčasťou „zriadenia“.

Ale na druhej strane ma niečo na ňom rozčuľovalo. Obvinil som ho a jeho generáciu za vojnu vo Vietname. „Nie,“ odpovedal, pričom sa mi pozeral priamo do očí, „ty si za ňu zodpovedný, pretože Boh ťa poveril úlohou.“ Potom mi rozprával o veciach, z ktorých som ostal v nemom úžase. Povedal mi, že moja matka sa v duchovnom svete po všetky tie roky za mňa modlí. Preto sme sa dnes mohli stretnúť. Po všetky tie roky, odkedy som bol povolaný Bohom svedčiť o Mesiášovi. „Spomínaš si na školskú scénku, v ktorej si hral pastierika?“ Nejasne sa mi začali vybavovať niektoré spomienky, akoby jedna moja časť si na ne nemohla spomenúť a druhá časť akoby si nechcela na ne spomenúť.

„Pán je Mesiáš,“ povedal mi pasažier vpredu vážnym hlasom.

Bol som z toho ohromený, no na druhej strane to všetko vyzeralo ako žart a nie veru dobrý. „Ak on je Mesiáš, tak ja som Ján Krstiteľ,” reagoval som na to. Snažil som sa trochu odľahčiť atmosféru, no namiesto toho som sa cítil čím ďalej tým nervóznejší.

„Poď som mnou,“ povedal mi ten vzadu naliehavo. „Zoznámim ťa so svojou manželkou a deťmi.“ Navrhol mi, či by som nechcel byť jeho šoférom, a tak mu pomôcť v jeho misii. „Nechcem byť tvojím rikšom,“ nahnevane som mu odpovedal. „Najprv mi povieš o mojej vznešenej úlohe a teraz chceš, aby som ti robil šoféra. A okrem toho,“ oboril som sa na toho vpredu, „prečo ho voláš Pán? Všetci sme si rovní, nie sú žiadni páni a otroci!“ Pochytil ma amok. Vystrel som pravicu a urobil som nacistický pozdrav. „Heil Hitler,“ zakričal som, „Sieg Heil Pánovej rase!“

„Mal by si sa pomodliť,“ reagoval nato „Pán“. „Okolo teba je veľa zlých duchov.“ Uvedomil som si, že som sa nechal príliš uniesť svojimi emóciami, a tak som začal hovoriť slová, ktorým ma učili a ktoré som si niekedy hovoril. „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ Potom sa pomodlil „Pán“ a bola to neskutočná modlitba. Aj keď som ničomu nerozumel, znela veľmi intenzívne, vychádzajúca priamo zo srdca. Keď sa pomodlil, vo vnútri som pocítil pokoj. Akoby som bol zbavený svojho predchádzajúceho hnevu. Avšak nechcel som ísť s nimi, pretože som ich takmer nepoznal, aj keď oni boli zrejme veľmi dobre informovaní o mojej minulosti. Objavil sa vo mne ďalší pocit podozrenia. Čo keď sú zo CIA a po celý ten čas ma sledovali?

„Ak dnes nepôjdeš s nami, pripojíš sa k nám neskôr. Avšak budeš musieť zaplatiť veľa odškodnenia. A tvoj otec zatiaľ umrie.“ Takto mi prorokoval pasažier-mesiáš predtým, než som ich vysadil. Povedali mi, aby som na nich počkal, zakiaľ nevybavia nejaké záležitosti. Ako som tam tak čakal a rozmýšľal, čo bude ďalej, prišla veľmi atraktívna žena a spýtala sa ma, či ju môžem odviezť. Akoby som precitol z divného sna, pretrel som si oči. Vitaj späť do života, povedal som si, so skutočnými ľuďmi a skutočnou prácou! A ako tomu bolo vtedy, keď som bol dieťaťom, opäť som premárnil túto príležitosť, aby som to neskôr ľutoval. Stále som nechápal „skutočnú“ hru života a ako som ju mal hrať.

Prešlo päť rokov. Bolo 17. septembra 1976. Pracoval som v Santa Fe, Nové Mexiko, pre vrtnú spoločnosť. Celý deň sme robili vrt do vyprahnutej pôdy. Keďže sám som bol vyprahnutý, zašiel som do svojho obľúbeného baru na drink alebo dva. Nanešťastie môj výplatný šek ešte nebol preplatený a vo vrecku som mal iba pár drobných. Bol som rád, že mám prácu za sebou, avšak čo budem robiť bez peňazí? Ako som sa tak opieral o barový pult, uvidel som vojsť niekoľko dievčat, ktoré začali predávať kvety. Keď som po čase vyšiel von, na rohu stálo jedno malé japonské „kvetinové“ dievča, ktoré sa usmievalo na okoloidúcich a v ruke držalo kyticu kvetov.

Zo zvedavosti som sa jej spýtal: „Načo predávate tieto kvety?“ „Nuž,“ odpovedala s intenzívnejším úsmevom, „organizujeme podujatie. Zajtra bude vo Washingtone DC veľké zhromaždenie, na ktorom prehovorí reverend Mun. Počul si už o ňom?“ Pokýval som hlavou, že nie. Naklonila sa ku mne bližšie, pričom sa stále usmievala a ponúkala kvety. „Nuž,“ pokračovala po chvíli, „on ale musel o tebe počuť. Ty si ten, ktorý pred pár rokmi stretol reverenda Muna v taxíku. Bolo mi povedané, že ťa tu dnes stretnem. Počúvaj,“ povedala hlbším hlasom, „bolo mi tiež povedané, že by si mal ísť s nami do Washingtonu. Je to iba hodinka jazdy do Albuquerque. Odtiaľ pôjdeme lietadlom. Ak nemôžeš ísť, mal by si aspoň niečím prispieť. Ak nepôjdeš,“ hovorila veľmi zreteľne, akoby dávala váhu každému slovu, „tvoj otec umrie.“

Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Bol som šokovaný a taktiež ohromený týmto reverendom Munom, ktorého som, ako som si na to teraz spomenul, stretol pred pár rokmi v taxíku. Ale ako vie, že žijem práve tu? No na druhej strane ten tlak ísť do Washingtonu alebo prispieť nejakými peniazmi... Pôsobilo to veľmi zvláštne, až hrozivo. Vo vrecku som mal iba pár drobných a ešte výplatný šek. Potreboval som ho. No na druhej strane to znelo lákavo cez víkend precestovať pol krajiny a byť súčasťou udalosti, ktorú označovali ako „príležitosť na tvoje znovuzrodenie“.

„Keďže je to do Albuquerque jedna hodina jazdy, môžem fajčiť v dodávke?“ spýtal som sa dievčiny. „Vieš, som zvyknutý fajčiť.“ Povedala mi, že nemôžem fajčiť. Jazýček váh medzi rozhodnutím ísť alebo nie sa výrazne posunul smerom k rozhodnutiu nejsť.

Všimol som si približujúcu sa dodávku a japonské dievča mi povedalo: „Musíš sa rozhodnúť teraz.“ K jej veľkému sklamaniu som jej vysvetlil svoje dôvody. Keď dodávka odišla, stál som tam a premýšľal som o nej a o iných zvláštnych stretnutiach, ktoré sa mi stali predtým. Jedno z nich sa týkalo Josephine, ktorú som stretol v tom istom bare. Povedala mi, že v nejakom hnutí študuje nejaké princípy a že ľudia z toho hnutia jej povedali, že niekto írskeho pôvodu žije v Novom Mexiku a ten niekto predtým v New Yorku stretol v taxíku zakladateľa ich hnutia. Zavolal som na jedného barového priateľa: „Hej, Fitzpatrick, niekto známy ťa hľadá.“ No nakoniec vysvitlo, že to hovorila o mne. Čo bolo na mne také výnimočné? Prečo sa ľudia, ktorých som nikdy nevidel, tak horlivo snažia, aby som sa k nim pripojil? Napríklad tí, ktorých som stretol počas voľna na konci leta a ktorí tiež zháňali financie na udalosť vo Washingtone. Sedel som v parku na lavičke, keď nečakane prišla dodávka a vystúpilo z nej osem ľudí. Navliekli na seba dlhé ozdobené kostýmy a potom sa zoradili za seba vytvoriac akoby obrovskú húsenicu. „Roztomilé,“ pomyslel som si. Motali sa takto sem a tam a na moje prekvapenie sa priblížili aj ku mne. Spýtali sa ma, či sa nechcem k nim pripojiť. Neskôr vysvitlo, že predávali kvety. Kvety, húsenica a nejaká dôležitá udalosť vo Washingtone... Realita však bola taká, že som stále nemal preplatený výplatný šek a celý víkend bol predo mnou.

Po víkende mi zavolala moja sestra. Povedala mi, že otec je v kóme. Okamžite som odišiel domov. Po 21 dňoch, 10. októbra, umrel. Teraz, keď som bol bez oboch rodičov, premohli ma pocity veľkého smútku a osamelosti. Bol som späť v rodnom meste. Začal som opäť chodiť do kostola Our Lady of Solace. Taktiež som začal čítať Bibliu. Tieto duchovné aktivity boli nanešťastie zatienené mojím zlozvykom pitia a fajčenia. Vo dne modlitby, v noci bary. Bol som vnútorne rozorvaný. Tento pretrvávajúci rozpor ma dovádzal do šialenstva. Počas jedného zvlášť intenzívneho popoludnia som si v Biblii prečítal citát, v ktorom bolo uvedené, že sa diabol plazil na svojom bruchu ako červ.

Vyšiel som na strechu nášho domu. Ľahol som si na brucho a cítil som sa ako červ plaziaci sa v bahne vín a hanby. Spýtal som sa sám seba: „Vráti sa Mesiáš?“ Vo svojej mysli som začul odpoveď: „Mesiáš je tu. Je to Son Mjong Mun [po anglicky napísané ako Sun Myung Moon].“ Sun [slnko] a Moon [mesiac] mi bolo jasné, ale čo znamenalo to stredné meno? To znelo ako mung, druh fazule. „Kde ho môžem stretnúť?“ skúšal som ďalej. „Na 4 West 43rd Street,“ prišla okamžitá odpoveď. [Na 4 West 43rd Street sa stále nachádza sídlo Hnutia zjednotenia v USA.] Keďže som robil taxikára mnoho rokov, vedel som takmer presne, kde to je. Odrazu som pocítil milosť, ktorá mnou prechádzala. Postavil som sa a pozrel som sa smerom k Manhattanu. V tej chvíli slnko zažiarilo spomedzi oblakov a nad mestom vytvorilo nádherný vejár lúčov. Opäť som počul hlas: „Toto je mesto môjho kráľovstva!“ Spomenul som si na ďalší citát z Biblie: „Kto bude na streche, nech nezostupuje vziať si niečo z domu,“ [Mt 24,17] no ja som šiel späť do bytu svojich rodičov, aby som sa osprchoval. Chcel som sa očistiť a takto urobiť nový začiatok.

Po otcovej smrti som sa vážnejšie zamýšľal nad životom - o tom na zemi i „tam hore“. Cítil som, že môj otec trpí v duchovnom svete a že ja som ten, ktorý mu môže pomôcť. Rozhodol som sa prestať fajčiť. Jedného dňa som šiel do parku v East Bronxe, kde som sa ako dieťa hrával a sánkoval. Bol tam bútľavý strom, do ktorého som sa schovával. Obaja sme boli vo vnútri prázdni - strom i ja. Modlil som sa k Bohu: „Pomôž mi, prosím, prinavrátiť sa späť k životu.“ V tom strome som nechal posledný balíček cigariet. Taktiež som sa začal postiť. Od narodenín mojej matky (4. december) až po dátum jej úmrtia (12. január), čo bolo presne 40 dní. Keď som si čítal Bibliu, veľmi na mňa zapôsobil život Jána Krstiteľa. Žil na kobylkách a mede veľmi dlhý čas. Po prečítaní si informácií o pôste som sa rozhodol žiť iba na mede a citrónovej šťave. A samozrejme na vode. Taktiež som často chodil do botanickej záhrady. V hektickej a často aj brutálnej džungli Bronxu to bola oáza pokoja. V blízkosti malej lesnatej časti som objavil altánok. Dvanásť stĺpov podopieralo striešku. Vyzeralo to ako malý chrám - Trojica spojená s dvanástimi učeníkmi Ježiša. Často som sa modlieval na kamennej dlažbe a cítil som sa prepojený nielen s Jánom Krstiteľom, ale aj s Františkom z Assisi. Niekedy trochu snežilo, pretože sa blížila zima. Príroda bola taká čistá, predovšetkým tie jasné a biele snehové vločky - jedinečné kryštálové výtvory.

Prešli dva týždne. Bolo 17. decembra. Prišiel som na železničnú stanicu Penn Station, aby som si v meste vyzdvihol niekoľko kópií úmrtných listov mojich rodičov. Nečakane ma oslovila mladá žena. „Veríš v Boha?“ bola jej otázka, ktorú som nečakal. Samozrejme som pochopil, že to mal byť začiatok dlhšieho rozhovoru, tak sme išli do blízkej kaviarne. Predstavila sa ako Vina Lopez a povedala, že patrí do kresťanskej cirkvi, ktorá je prenasledovaná. Bol som v úžase. Čo za cirkev môže byť v súčasnosti prenasledovaná?

Pozvala ma k nim na 4 West 43rd Street. Bol som ohromený tým, ako sa členovia tejto cirkvi k sebe správali. Oslovovali sa ako bratia a sestry a nebolo to formálne. Ducha spolupatričnosti som zažil hlavne počas jedného z tzv. medzinárodných večerov, keď spievali, hovorili svoje životné príbehy a počúvali príhovory. Začal som študovať niečo, čo nazývali „Princíp“. Malo mi to pomôcť lepšie pochopiť Bibliu, čo bol aj hlavný dôvod, prečo som sem prišiel s Vinou.

Na Štedrý deň ma Vina pozvala pozrieť si film o zakladateľovi ich hnutia, reverendovi Munovi. Povedala, že je to prvá prezentácia o udalosti pri Washington Monumente z 18. septembra. Bolo to veľmi pôsobivé a rozhodol som sa ísť na 3-dňový seminár.

Miestom seminára bol krásny bývalý katolícky seminár v Barrytowne. Cítil som sa, akoby som sa vrátil k svojim duchovným koreňom. Bol som obklopený kamennými svätcami a taktiež živými svätcami - „bratmi a sestrami“. Prechádzky v krásnej prírode, prednášky Princípu, modlitby - tri dni ubehli veľmi rýchlo. Bol som uprostred svojho pôstu a niektorí boli zvedaví, o čo ide. Keď ma Vina viezla späť, tiež to chcela vedieť. Vysvetlil som jej, že je to podmienka za môjho otca v duchovnom svete. Povedala mi, že toto nie je čas na postenie sa. Neskôr ma požiadala, aby som svoj pôst ukončil na 4 West 43rd Street, čo som aj urobil po skončení 40 dní pôstu. Vina ma presvedčila, aby som pôst venoval na vyšší účel, nielen za člena svojej rodiny.

Po seminári v Barrytowne som prečítal celý Boží princíp. Vina ma pozvala, aby som si vypočul reverenda Muna, ktorý bude hovoriť v Belvedere. Téma príhovoru bola „Komu patrím?“. Presne si pamätám, ako som cítil, že je to všetko pravda. Byť v pozícii medzi Bohom a Satanom, a utrpenie, ktoré pochádza z tohto vnútorného zápasu. Dovtedy som mal bradu, no po príhovore som si ju oholil. Definitívne som prestal fajčiť a takto som začal odznova život viery prekročiac svoje obmedzenia a pokúšania.

Potom som absolvoval sériu ďalších seminárov. Najprv som začal 7-dňovým seminárom a ten sa predĺžil na 21-dňový seminár. Počas prvej nedele opäť hovoril reverend Mun. Hovoril o niekom, ktorého pred rokmi stretol v taxíku v Manhattane. Bol som taxikárom, tak som sa vedel vcítiť do príbehu. Reverend Mun svoj príhovor ukončil slovami: „Som šťastný, že tento mladý muž je dnes medzi nami.“

Po príhovore bol každý zvedavý, koho tým myslel, kto bol tým záhadným taxikárom. „Bol si niekedy taxikárom?“ bola často opakovaná otázka. Teoreticky som to mohol byť aj ja, ale na nič som si nespomínal. V noci som sa modlil: „Bože, prosím, obnov mi spomienky.“ A postupne sa mi začali vybavovať dlho zabudnuté situácie, ktoré ma priviedli k záveru, že som to bol naozaj ja, kto vtedy stretol reverenda Muna. Bol som šokovaný. Čo mám v hlave slamu? Ako som mohol zabudnúť na niečo také dôležité?

Ale stále tu bola kľúčová otázka, či je reverend Mun naozaj Mesiášom alebo nie. Počas druhej nedele seminára reverend Mun verejne hovoril o veciach, ktoré som urobil v minulosti, o mojich hriechoch. Nepovedal moje meno, ale vedel som, že všetko je to pravda, pretože iba ja som mohol vedieť tieto veci. Taktiež hovoril o osobách v pozícii Jána Krstiteľa a o Eliášovi z hľadiska prozreteľnosti, pričom povedal, že v Anglicku žil človek, ktorého syn dostal úlohu svedčiť o ňom, a že táto osoba je tu dnes s nami. Ako to hovoril, pozeral sa mojím smerom. Ja som sa obzrel, pretože som sa domnieval, že ide o niekoho za mnou. Jednoducho som si nevedel predstaviť, že by som mohol byť tou osobou v pozícii Jána Krstiteľa. Bolo toho priveľa, aby som si to pripustil, a navyše som iba nedávno začal nový život.

Trvalo to nejaký čas, kým som došiel k záveru, že to všetko bola pravda, od začiatku do konca. Reverend Mun je Mesiášom, mojím otcom, a ja som zlyhal hlásiť sa k nemu na samom začiatku. Zamyslel som sa nad svojím životom - od detstva po súčasnosť. Ako som vždy premárnil príležitosť, keď mi Boh neustále dával možnosť byť súčasťou Jeho prozreteľnosti. Jasne som si uvedomil, ako pracoval s mojimi predkami, aby sa vytvoril základ pre prichádzajúceho Mesiáša. A ako ja, konečné ovocie stromu tejto rodovej línie, som nedozrel úplne. V jednej zo svojich modlitieb som si predsavzal, že napíšem svedectvo o svojom živote ako varovanie pre tých, ktorými otriasajú vonkajšie okolnosti, pričom strácajú cieľ svojej cesty viery.

Dodatok manželky Toma Conneallyho
Môj manžel a ja sme sa v januári 1989 zúčastnili na požehnaní manželstva 1275 párov v Kórei. Po tom, ako sme si boli odporučení, aby sme sa stali manželmi, Tom mi povedal svoj životný príbeh, aby som sa mohla rozhodnúť, či sa chcem zosobášiť s človekom s takou ťažkou minulosťou. Najprv som si myslela, že žartuje, alebo že chce na mňa zapôsobiť. Ako roky plynuli, zisťovala som, že jeho príbeh bol pravdivý.

Niečo je na zázrakoch a zjaveniach, ktoré robia náš život výnimočným. Akoby Boh a duchovný svet boli filmári a my hlavnými hercami. Domnievam sa, že každý z nás má svoj výnimočný príbeh. Pre mňa je však dôležité nie to, čo sa stalo v minulosti, ale čo chceme urobiť v súčasnosti, presnejšie odteraz ďalej. - Ina Conneally


----------
Zdroj:
A True Encounter with Father – Part 1
A True Encounter with Father – Part 2

____________________
Zmenené ( 03.04.2019 )
Hodnotenie čitateľov: / 3



Verní manželia PDF Tlač E-mail
Vložil Administrator   
04.02.2019
____________________

Verní manželia

  Na vernosti záleží!

Verní manželia je projekt verných manželov z občianskeho združenia Federácia rodín. Cieľom projektu je zdôrazniť nevyhnutnosť vernosti pre šťastné manželstvo, a tým aj pre šťastnú rodinu a spoločnosť.

V súčasnej presexualizovanej individualistickej konzumnej dobe manželstvo ustupuje do úzadia a ľudia buď žijú bez manželstva alebo ho neberú v zmysle „až kým vás smrť nerozdelí“. Avšak vernosť v manželstve je základom pre naplňujúce manželstvo a výchovu detí k vernosti v manželstve. Skutočnými osobnosťami v tejto hodnotovo relatívnej dobe sú preto verní manželia.

Ak ste vernými manželmi, dajte svetu vedieť, že ste na to hrdí a inšpirujte ostatných k vernosti v manželstve, aby rodiny vytvárali verní manželia a spoločnosť bola tvorená takýmito rodinami, v ktorých sa láska odovzdáva z generácie na generáciu:
 
 
Prednášky nielen o vernosti v manželstve z cyklu „Ako vytvoriť spoločnosť založenú na rodine“

15.5.2019 - Bratislava
 
21.6.2019 - Nitra

____________________
Zmenené ( 05.06.2019 )
Čítať celý článok ...
Hodnotenie čitateľov: / 3



Editoriál - 50. výročie Hnutia zjednotenia PDF Tlač E-mail
Vložil Administrator   
30.12.2018
____________________
Editoriál

50. výročie Hnutia zjednotenia

6. októbra 2018 sa v Dunajskej Lužnej uskutočnilo slávnostné stretnutie pri príležitosti 50. výročia začiatku Hnutia zjednotenia v bývalom Československu, v ktorom zapustilo korene ako v prvej krajine bývalého Východného bloku. Emilie Steberl, ktorej rodina nemeckej národnosti žijúca na Slovensku sa musela po 2. svetovej vojne vysťahovať z Československa, prišla 30. októbra 1968 späť na Slovensko študovať slovenčinu, aby priniesla v ťažkej dobe beznádeje po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy nádej a víziu vytvorenia sveta v centre s Bohom. Aj keď bola táto snaha prvých členov vtedajším režimom potlačená, základ pretrval až do pádu režimu a postupne sa rozvíjal. Na stretnutí prehovoril aj historik Ľubomír Morbacher, ktorý priblížil represívny postoj vtedajšieho režimu k aktivitám prvých členov, z ktorých niektorí boli odsúdení na niekoľkoročné tresty nepodmienečného odňatia slobody za rozvracanie republiky. Okrem toho tí, ktorí boli v tej dobe študentmi Univerzity Komenského, boli vylúčení zo štúdia. Preto bolo pre nich silným zážitkom vypočuť si obsah listu od rektora Univerzity Komenského, v ktorom sa ospravedlnil za skutky svojich predchodcov. Viac na https://is.gd/50rokovHZ.

____________________
Zmenené ( 25.02.2019 )
Čítať celý článok ...
Hodnotenie čitateľov: / 0



Dni mieru a rodiny v Latinskej Amerike PDF Tlač E-mail
Vložil Administrator   
30.12.2018
____________________
Dni mieru a rodiny v Latinskej Amerike

Po podobných udalostiach vo Viedni z apríla 2018 (pozrite číslo 27 časopisu) sa dni mieru a rodiny uskutočnili v Sao Paule v Brazílii.

____________________
Zmenené ( 25.02.2019 )
Čítať celý článok ...
Hodnotenie čitateľov: / 0



<< Začiatok < Späť 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 Ďalej > Koniec >>

Výsledky 1 - 9 z 348
spacer
Neprehliadnite
Žiadne udalosti
Na zamyslenie
Ak bolo Božou vôľou to, aby ľudia Ježiša prijali ako mesiáša a nasledovali ho, vďaka čomu by boli spasení, satan by sa podrobil, zaniklo by peklo a vytvorilo by sa Božie kráľovstvo,
ako potom mohlo byť zároveň Božou vôľou ukrižovanie Ježiša, následkom ktorého ľudia neboli spasení, satan sa nepodrobil, nezaniklo peklo a ani sa nevytvorilo Božie kráľovstvo?
Udalosti
august 2019
P U S Š P S N
2930311 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 31 1
september 2019
P U S Š P S N
2627282930311
2 3 4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 1 2 3 4 5 6
Najnovšie
Najčítanejšie


spacer

Parse error: syntax error, unexpected $end, expecting ')' in /www/f/e/u3758/public_html/administrator/components/com_bbclone/var/access.php on line 962